Transsibírska magistrála v zime

Autor: Aleš Tvrdý | 22.1.2018 o 3:23 | Karma článku: 10,76 | Prečítané:  10674x

Ako vyzerala moja cesta zamrznutým Ruskom, na trase medzi Moskvou a Vladivostokom. Legendárna trať naprieč najväčšou krajinou na svete.

Každá cesta je iná a preto asi nikdy nebude 100% návod na to, ako máš absolvovať tú svoju aj ty. Takže nechcem písať ani ja, nič podobné, len opísať svoju skúsenosť z cesty a pridať k tomu svoje postrehy. Ak ťa to však o niečo obohatí, tak sa veľmi poteším.

Lístok na Transibírsku magistrálu sa dá kúpiť priamo na stanici, odkiaľ som vyrážal, ale aj cez internet. Nechcel som nič nechať na náhodu a radšej som si ho kúpil online. Priamo na stránke ruských železníc (klik) to je možné dva mesiace pred odchodom vlaku. Na iných stránkach to je možné aj skôr, no automaticky to navýši cenu. Niekedy viac, ako o desiatky či stovky €!

Keď sa spustil predaj lístkov aj na môj dátum, tak cena bola dosť vysoká, aj priamo na ruských železniciach. Preto som počkal pár týždňov a intenzívne to sledoval. Ak by sa voľné miesta vo vlaku míňali, ako banány za komunizmu, tak by som hneď kúpil aj ja. To sa našťastie nestalo a pár týždňoch pred odchodom som to mal všetko vybavené. Platiť sa dá pohodlne kartou cez internet banking. Avšak prvá platba neprešla, no z účtu peniaze zmizli.

Stačilo napísať jeden email na železnice a do pár dní boli peniaze naspäť. Keď som kupoval druhý lístok (cestu som si rozdelil na dve časti), tak všetko klaplo na prvý pokus. Pri kúpe lístkov a aj samotnej ceste vlakom treba dbať na to, že celá železnica po krajine sa riadi moskovským časom! Aby som to nespackal, tak som si na jednu ruku dal hodiny, ktoré ukazovali práve moskovský čas a na druhej ruke som mal lokálny čas z miesta, kde som sa nachádzal.

Pri kúpe lístka online, po úspešnom zaplatení, je možnosť lístok hneď vytlačiť, uložiť na stránke železníc, kde si treba vytvoriť konto alebo stiahnuť do telefónu. Posledná možnosť je najjednoduchšia. Všade to takto funguje, aj s letenkami, no v Rusku som ešte nebol, tak som si pre istotu vytlačil aj papierovú verziu lístka. Neskôr sa ukázalo, že to bolo zbytočné. Pri vstupe do vlaku stačí ukázať lístok v telefóne + doklad na ktorý bol lístok kúpený (pas) a hotovo.

Cestovať sa dá v I., II., III., triede, kde sú ležadlá alebo IV trieda., kde sú sedačky. Na niekoľkodňovej ceste naprieč Ruskom si neviem predstaviť len sedieť. To je taká malá samovražda Ja som si zvolil III. triedu. Ide o vagón, kde nie sú zatvorené kupé s oddeleným miestami, ale otvorené priestranstvo. Tak, ako všetko, tak aj toto má svoje výhody i nevýhody.

Prečo som to tak urobil ja?
 - Chcel som cestovať s lokálnymi. Zažiť autentický kontakt s domácimi​
 - Cestoval som sám, takže mi bolo jedno kto bude na vedľajšej posteli. Všetky tváre budú pre mňa nové​
 - ​Finančná úspora

Takáto Transsibírska magistrála má aj nevýhodu, ktorú som v tom videl predstavoval fakt, že to čo sa stane kdekoľvek vo vozni, zacítim, začujem, uvidím aj ja. Takže keď napríklad niekto otvoril rybaciu konzervu, tak som ju cítil aj ja. Aspoň som však vedel, čo si mám kúpiť na jedenie aj ja, lebo mi to prišlo na chuť. Ak niekomu smrdeli nohy, tak som si najskôr overil, či to nie sú práve moje. Ak by boli, tak by som si ich rýchlejšie umyl. Ak nie, tak niekto z okolia určite vyšle „signál“ patričnému smraďochovi a on si to dá do poriadku. Presne takto sa to aj stalo.

No a tých stretnutí s domácimi, bolo naozaj dosť. Nejak som stihol odsledovať, že v tejto III. triede, ľudia cestovali skôr na kratšie vzdialenosti. Na tie dlhé sa skôr ubytovali v II. resp. I. triede. Môj lístok bol z Moskvy do Irkutsk. Cesta trvala 4 dni a za ten čas sa vystriedali okrem mojej a sprievodkininej tváre asi všetky ostatné.

V Rusku bolo predvianočné obdobie a ľudia cestovali za svojimi známymi alebo rodinou. Takto som sa spoznal s mladou rodinou, ktorá išla do Yekaterinburgu, s babkami, ktoré išli do Jarosľavu, cigáň Saša to mal namierené do mesta Novosibirsk, boxer Iľja do Omsk… Ďalší neviem kedy odišli, lebo som spal.

Vyzvedali odo mňa všetci, odkiaľ som. Keď som povedal, že zo Slovenska, tak väčšinou jasali úžasom. Saša, bol zo všetkých najkomunikatívnejší. Ponúkol ma svojim jedlom a samozrejme vytiahol aj fľašu nejakého alkoholu. Moc jedla, ktoré by som ponúkol ja, som nemal, a preto som na oplátku, ak mi niekto niečo dal, uvaril aspoň kávu. Čo mi však prišlo zaujímavé a moja fantázia si to spracovala do vlastného príbehu, bolo to, že mi takmer všetci zakaždým darovali mandarínku.

Najskôr som sa tomu nijako nevenoval. No neskôr mi napadla vlastná fantasmagoria, že to je zadosťučinenie za to, že keď bol u nás komunizmus, tak moja mamina musela čakať v rade pred obchodom, aby nám nejaké na Vianoce priniesla. No a teraz, keď je svet taký, aký je, som dostal od Rusov „bolestné“ za moju mamu, ktorá každú zimu čakala pred obchodom, aby priniesla pre dva páry rozjarených detských očí, oranžový zázrak menom mandarínka.

Nevýhoda III.triedy bola aj to, že som nemal pri svojej posteli zástrčku. Teda nie len ja, ale nikto. Jedna bola na toalete a druhá pri kancelárii sprievodcu. Ak som však chcel nabíjať telefón a zároveň pracovať na laptope, musel som ísť do reštauračného vozňa. Tam som sa aj najedol. Ceny boli o niečo vyššie, no žiadna katastrofa. Takže netreba sa báť, že Transsibírska magistrála v III.triede je peklo.

Jedlo sa dá kúpiť na zastávkach, keď vlak stojí dlhšie. Ide najmä o staničné bufety, ktoré sú na nástupištiach. Niekedy cez vagón prebehne ešte aj personál,  ktorý ponúka nejaké jedlo na predaj. Zväčša to boli vyprážané pirohy (piróšky) plnené zemiakmi (kartóška) alebo kapustou (kapústa 1ks=50 rub). Predávali však aj nanuky.
Transsibírska magistrála alebo celá trasa vlaku s presnými časmi zastávok je napísaná na papieri v každom vozni. Môžeš sa tak vopred pripraviť.

Vo vlaku to funguje tak, že cez deň alebo keď sa nespí, sa sedí na dolných ležadlách. Je teda úplne bežné, že si niekto sadne aj na tvoju posteľ. Takto sa mi pritrafilo, že som si v posteli našiel mladú Rusku. Len si prisadla. Nič viac, nič menej. Nemysli tak veľa.

Na noc si na ležadlo každý položí niečo, ako matrac. Ak si však chceš poležať aj cez deň. Tak je to takisto v poriadku. Tí z vrchných postelí sa sadnú niekam inam. Vo vagóne tretej triedy to funguje tak, že na jednej strane vozňa sú dve dvojposchodové postele. Vedľa nich je ulička a pozdĺžne s ňou, kolmo na postele sú ďalšie dve. Práve toto miesto som si vybral aj ja, lebo stredná časť ležadla sa dá zodvihnúť a vznikne tak stôl. Spodné miesto som si vybral aj preto, lebo je odtiaľ lepší výhľad cez okno na krajinu, ako z vrchnej postele.

Meriam 186 cm. To pre mňa znamenalo, že som sa nevystrel v posteli, takže som mal za úlohu nájsť nejakú polohu, aby som sa nejako normálne vyspal. To sa podarilo celkom rýchlo. Vždy mi trčali do uličky buď nohy alebo hlava. Nakoniec som nechával trčať len nohy, lebo keď v noci niekto nastupoval a prechádzal cez vagón, tak bolo omnoho príjemnejšie dostať ľadovou taškou práve po nohách, ako po čele.

Aby som mohol aj kde tu niečo odfotiť, tak som musel počas jednej zastávky vybehnúť von s hrnčekom horúcej vody a papierom, aby som si umyl svoje okno. Okolitý ľudia síce nechápavo pozerali čo to robím, ale oplatilo sa to.

Sprievodkyňa každého obdaruje čistým posteľným prádlom a malým uterákom (to si treba zaznačiť pri kúpe lístka). V tejto výbave je ešte aj vankúš, plachta na prikrytie a teplá deka. Aj napriek tomu, že vonku je treskúca zima, tak vnútri, vo vagóne bolo stále nad +20 stupňov. V každom vozni je aj taký malý zázrak v ktorom sa kúri uhlím. Je to malý kotol, kde je voda a sprievodkyňa pod ním udržiava oheň, aby v ňom bola stále horúca voda. Takže keď si so sebou vezmeš čaj alebo kávu, tak si môžeš variť, koľko len chceš. Sprievodkyňa predáva aj drobné snacky, pre prípad absolútnej núdze. Takže neboj sa, nezomrieš od hladu.

V novších vagónoch je dokonca aj wifi, no nepodarilo sa mi na ňu pripojiť. Keďže môj lístok bol do III.triedy, tak tam o wifi ani nechyrovali. Vedel som, že v Rusku strávim viac, ako 2 týždne, a pretom som si kúpil SIM kartu s predplatenými dátami. Tele2 mal najvýhodnejšiu ponuku. Za 400 rubľov som dostal 12Gb dát. Tie v meste fungovali na 100%. Mimo mesta signál nebol žiaden alebo len zanedbateľný. Na niektorých dlhších úsekoch to nešlo vôbec, ale kvôli tomu som tu predsa nešiel.

Cesta z Moskvy na východ bola príjemná. Nijaké extra úchvatné scény sa neodohrávali. Akurát som sa uistil v tom, že Rusko a Slovensko má veľa spoločného. Budovy, mestá križovatky… To všetko mi bolo akési povedomé. Napriek tomu, že som v tejto krajine ešte nikdy pred tým nebol, tak som mal pocit, akoby som mal déjavú každých 10 minút. Predsa len obdobie, keď sa Československo veľmi dobre kamarátilo so Sovietskym zväzom, zanechalo na našej krajine veľkú a výraznú stopu.

V okolí Yekaterinburgu už teploty výraznejšie klesli pod nulu. Aj na krajine za oknom sa dalo vidieť, že to už nie je to Ruko, ako predošlý deň. Pribudlo viac snehu, ľudia boli viac zababušení do odevov a v dedinkách po ceste sa viac dymilo z komínov.

Vlak už tiež dostával biely plášť, ktorý so sebou prináša mráz. Pomaličky začali na podvozku vagóna rásť cencúle a dvere medzi jednotlivými vagónmi pripomínali skôr vchod do jaskyne, ako vchod do druhého vozňa. Ráno sa nedalo prehliadnuť, že aj okná z vnútornej strany majú novú dekoráciu. Okrem krásnych vzorov, ktoré vyrába mráz bez objednávky, sa na rámoch okolo okien vytvorila pomerne hrubá vrstva zľadovatenej vody, ktorá sa vo vnútri vyzrážala.

Ak sme dlhšie nemali nikde zastávku, tak dvere na vagóne zamrzli a museli ich sekať, aby sa dali otvoriť. Na niektorých zastávkach sa postupne začali ozývať silnejšie údery kovu o kov, niekde zospodu podo mnou. Nebol dôvod na paniku. Vždy keď sa mi nejaká situácia nezdala ok, tak som len pozrel na ostatných cestujúcich. Ani po tom, ako po vagóne začali pobehovať nejakí muži so sekerami v rukách, sa tváre cestujúcich nijako nezmenili. Takže to je asi normálna situácia. Opäť len zamrzli dvere a podvozok. No a trebalo sa nejako dostať von a osekať to.

Po 4 dňoch spanilej jazdy som dorazil do mesta Irkutsk. Tu som strávil 3 dni najmä kvôli Bajkalskému jazeru a charakteru tohto mesta. O tom, aké to bolo a aká bola zvyšná časť cesty z Irkutsk do Vladivostok sa dozvieš čoskoro.

Ak chceš vedieť ceny jedál vo vlaku alebo vidieť ďalšie fotografie, videá a užitočné informácie, ktoré som získal počas cesty, tak si ich môžeš pozrieť v rozsiahlejšej časti článku na mojom blogu Photo and Traveling.

Želám veľa šťastia aj na tvojej ceste.

Aleš.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Môj dom, môj hrad. Sternbergovci si to môžu povedať už 800 rokov

So súrodencami sa tu pretekali na trojkolkách, pre miestnych robili omše. Na súkromnom hrade Český Šternberk hradný pán stále býva.

SVET

Únia zatvára hranice. Opúšťa tým myšlienky Schengenu

Z núdzových opatrení sa stávajú dlhodobé.

PLUS

Prísne tajné. Ako sa zrodila najhoršia zbraň v dejinách

Ako sa vznikla najhoršia zbraň ľudstva.


Už ste čítali?