Slovenský špión vo vlaku z Irkutsku do Vladivostoku

Autor: Aleš Tvrdý | 30.1.2018 o 6:02 | (upravené 7.2.2018 o 5:43) Karma článku: 6,30 | Prečítané:  1856x

Transsibírska magistrála mala pokračovanie neďaleko Bajkalského jazera, kde som strávil 3 noci. Konečná zastávka na konci sveta, kde je taká zima, že tu aj lode zamŕzajú k brehom a zabudnú sa kolísať tak, ako sa na lode patrí.

Pokračovanie Transsibírskej magistrály

(prvý diel na trase Moskva - Irkutsk nájdeš tu)

Je tma a je ráno. Vyskočil som s postele, aby som si zobral zbalený batoh a pobral sa na vlakovú stanicu. Od hostela mi tam ide aj električka a pohodlne ma tam vie za pár minút dopraviť. Volím však pešiu chôdzu, aby som si ešte naposledy pozrel, ako sa tvári mesto Irkutsk v zimnom mrazivom ráne.

Múdry telefón predvída, že do pol hodiny tam musím byť. Ešte si chcem kúpiť nejaké zásoby jedla, na cestu, lebo z toho kovového hada, plaziaceho sa zamrznutou krajinou vystúpim až o 3 dni. Vŕzganie snehu pod nohami mi bude takisto chýbať. Preto si vychutnávam každý jeden krok, ktorý urobím.

Vlaková stanica je na druhej strane rieky Angara, ktorá rozdeľuje toto mesto. Ako jediná vyteká z bajkalského jazera. Kovový most, ktorý ju križuje, je znamenie, že som už blízko. Rachot, spôsobený električkou „v rokoch“, čo sa naň škriabala, musí zobudiť aj mŕtveho.

Pred stanicou aj zavčasu ráno operujú taxikári. Vždy keď idem na stanicu alebo na letisko a nejaký z nich ma zastaví s ponukou na odvoz, tak im prikývnem a poviem, že jasné, kľudne ma môžu odviezť do vnútra budovy. Zakaždým sa na tom pobavím len ja.

Rýchlo som sa teda ešte rozhliadol po nejakom obchode a kúpil si nejaké balené jedlo a čaje. Pre istotu som ešte vybral aj nejakú hotovosť, nech si vo vlaku žijem lepšie.
V každej budove stanice alebo aj vo vstupoch do metra sú skenery na batožinu. Takže chtiac, či nechtiac som musel opäť zložiť to svoje hebedo a nechať si ho preveriť. Ak to má byť naozaj pre bezpečnosť, tak ok.

Môj vlak ma číslo 002. Nie je to náhoda a vybral som si ho zámerne. Pri plánovaní cesty z Irkutsku, som zvažoval dva hlavné body, ktoré rozhodovali. Chcel som ísť okolo Bajkalského jazera cez deň, aby som ho videl znovu aj spoza okna. No a druhá dôležitá vec bola to, že som chcel ísť vlakom číslo 002. Práve on a jeho dvojička 001 sú tie najlegendárnejšie a jazdia trasu Moskva Vladivostok.

Čím vyššie číslo vlaku je, tým je starší resp. viac opotrebovanejší. Do Irkutsku som prišiel číslom 070, a preto som chcel zvyšok cesty stráviť v legende s číslom 002. Ak by však tento vlak išiel okolo jazera v noci, tak by som si vybral iný. Našťastie sa to nestalo, a ja som bral „obe ceny“ naraz.

Hneď keď som našiel svoje miesto, tak som zistil, že s mojim lístkom, to až taký rozdiel v tom vlaku nie je. Opäť som mal tretiu triedu a nejak som sa domnieval, že aj tá bude v tejto legende možno o niečo lepšia. Nebola. Bol to úplne ten istý vagón, ako ten z Moskvy. Nevadí, veď to nebola nijaká katastrofa a už som vedel, aké to je.

Tentokrát som mal však posteľ na inom mieste. Opäť som si vybral spodnú. Nie však v uličke, ale tú kde sú vedľa seba 2 poschodové. Posledná voľná bola hneď na začiatku vozňa vedľa WC. Áno aj ja som mal obavu, či tam nebude smrad. Keď som však zistil, že záchody sú vákuové (také ako v lietadle a nepadá to na zem), tak moje obavy prešli.

Úskalie tohto miesta je však v tom, že zakaždým, ako niekto prechádza cez dvere k toalete, tak s nimi poriadne treskne. Naozaj poriadne. Ak by som si voči tomu nevypestoval rýchlo imunitu, tak by som mal traumu doteraz alebo by som zošedivel. Ďalšia nepríjemnosť je to, že zasa kvôli tým nešťastným dverám je lôžko ešte o niečo kratšie. Takže tu som objavil novú polohu na spanie, ktorú som si pracovne nazval „poloha na banán“. Musel som sa prehnúť, aby som to nejako zvládol, lebo inak by sa kvôli mojim 186 cm nedali zatvoriť dvere.

Toto miesto malo však aj svoju bezkonkurenčnú výhodu. Zástrčka. Bola na stene vedľa záchoda a to znamenalo, že keď večer zapadlo slnko a moje dve knihy, ktoré som si vzal na cestu som mal už prečítané, som vymenil za písanie na laptope. Cítil som sa, ako na tej najlepšej služobnej ceste, ktorú si človek, ako ja môže dovoliť.

Neskôr som si samozrejme urobil exkurziu po vozňoch, aby som videl, ako to vyzerá tam, kde sa vozí „panstvo“. Nóóó, priznávam, že to majú super. Tie najlepšie vozne mali na dverách zámok na kartu, vo vagóne sprcha, telka, wifi... Hneď mi napadlo, ako o tom budem referovať priateľke, že to musíme skúsiť spolu a najlepšie v lete. Už len nejakú nájsť a možno ju na to prehovorím.

Ako som spomínal aj v predošlom článku, kde moja cesta na Transsibírskej magistrále začala, tak vo vlaku nie je núdza nadväzovanie spoločnosti. Dá sa tu toho stihnúť viac než dosť.

Na ceste do mesta Irkustk som sa spoznal so Sašom a s ním najviac komunikoval. Teraz ho nahradil Oleg. Bol to chlapík odo mňa starší, ktorý cestoval z Uzbekistanu do mesta Khabarovsk, za prácou. Pravidelne jedol rybacie konzervy. Nechápem, ako to je možné, ale vôbec nesmrdeli. Poznal takisto Československo a dokonca mi povedal aj to, že jeho otec tam bol slúžiť na vojne.

Vedľa neho bol starý pán, ktorý vyzeral, ako prototyp ruského vojaka zo zálohy. No a keď začal rozprávať prefajčeným a zachrípnutým hlasom po rusky, tak som sa veľakrát musel držať, aby som nevybuchol od smiechu. Aj napriek tomu, že som nič nerozumel.

Neskôr si na vedľajšiu posteľ sadli dve ženy. Matka s dcérou, očividne. Boli milé a opäť sme čo to skúšali medzi sebou prehovoriť. Uvaril som im čaj a skús hádať, čo mi dali oni. Jasné, že mandarínku! No nezostalo len pri tom a ponúkli mi toho omnoho viac.

Vo vlaku sa dajú sledovať viaceré príbehy mnohých ľudí. Keď prišla na vedľajšie miesto mladá ryšavá dievčina, tak som ju chvíľu sledoval. Tak, ako aj ostatných. Robím to rád. Je to taký môj malý sociálny výskum. Hneď na to, ako sa vybalila vlak sa pohol, tak som videl, ako sa jej rozkotúľali slzy, po mrazom vyštípaných lícach. Kto vie, či to boli slzy radosti alebo smútku. Patrili nejakej láske? Alebo pocitu zo šťastia? Neviem. Chcel som jej dať servítok, no nemal som. Tak som sa teda na ňu aspoň priblblo usmial a dúfal, že moje myšlienky súcitu, k nej telepaticky dorazia.

Neskôr prišla ešte Elena, ktorá vystupovala takisto, ako aj, na konečnej, vo Vladivostoku. Vedela trochu po Anglicky a bola veľmi sympatická. Táto kombinácia je pre mňa vždy niečo, ako štartovacie tlačidlo, pre nadviazanie rozhovoru. Elena bola asi jediný človek, ktorý ma neponúkol mandarínkou.

Keď vlak dorazil k jazeru, tak sa práve rozvidnievalo. Geniálny tajming! Bol som opäť vo vytržení, ale na zlej strane vagóna. Zobral som teda fotoaparát a rýchlo šiel k záchodu, kde bolo voľné okno. Ten výhľad bol očarujúci.

Prvé ranné slnečné lúče sa pomaličky plazili po lenivých oblakoch, držiacich sa nad vodnou hladinou. Vysoké kopce na kraji jazera sa kúpali v teplej žiare a vyhrievali si starý chrbát. Do toho to známe a rytmické tdm-tdm, tdm-tdm, ktoré som počul asi milión krát! Prišli aj prvé tunely a krajina sa akoby šibnutím čarovného prútika zmenila na kopcovitú a hornatú. Zamrznuté domčeky cez komíny spokojne dymili do vzduchu, ako starý Kubánec svoju cigaru.

Na tento úsek cesty som sa veľmi tešil, no nenapadlo mi, že to bude ešte krajšie, ako v mojich predstavách. Krajina bola taká pestrejšia. Do veľkej miery to určite ovplyvnili všade prítomné kopce, ktoré si jeden cez druhý pozerali ponad plece. To samozrejme zapríčinilo, že tu zrejme museli múdre hlavy inžinierske, počas plánovania výstavby vlakovej dráhy viac premýšľať. Dier v kopcoch tu síce nebolo, ako vo švajčiarskom syre, no tunelmi sme prechádzali pomerne často. Niekedy som celkom nerozumel, prečo sa dráha tak kľukatí a zbytočne to spomaľuje cestu, no zrejme tí Rusi vedeli, prečo sa rozhodli tak, ako sa rozhodli.

V mojej jednoduchej predstave by som tam šupol most a bolo by to rýchlejšie. Lenže to je len moja predstava a tá ma už nejedenkrát priviedla do zradných vôd. Nevidel som moc ciest. Teda takých tých klasických. Namiesto nich boli zamrznuté koryta riek, kde boli vyjazdené stopy po autách. Asi nebolo jednej rieky, kde by sa to nedalo vidieť.

Ak som si myslel, že už v živote neuvidím viac briez, ako cestou do Irkutsku, tak to bol ďalší omyl. Až na tomto úseku prišlo skutočné kráľovstvo týchto stromov, ktorých farba kôry sa znamenite podobá na tú, ktorá vládne ruskej zime.

Asi zakaždým ma prekvapili dve veci, ktoré som vídaval pravidelne za oknom. Prvá z nich bola to, že vlak si to pálil uprostred ničoho. Ale naozaj, teraz to myslím vážne, že tam nič nebolo. Ani živej duše. Ani náznak života. Len tie brezy, sneh a obloha. Hodinu v kuse a zrazu dom. Naokolo nič. Proste sám vojak v poli a potom zas hodinu nič.

Druhá vec, ktorá mi takisto vŕta v hlave bolo niečo podobné, ako v prvom prípade. Identická situácia, no namiesto domu, ľudské stopy alebo malinký vyšliapaný chodník v snehu, ktorý sa vynoril niekde medzi brezami a skončil takisto. Medzi brezami. Toto bola pravidelne moja záhada sibírskeho lesa, ktorú som nerozlúštil doteraz. Kto tam bol?

Na tomto úseku vlak zamrzol ešte viac, ako v predošlú cestu do Irkutsku. Pravidelne, na každej jednej zastávke museli sprievodcovia vystúpiť von z vlaku a sekať cencúle z okolia kolies a podvozku. Nedalo mi to a chcel som si to zvečniť. Preto som teda vliezol pod vlak aj ja. Namiesto sekery som však v ruke držal fotoaparát. Okolitý cestujúci to nemohli prehliadnuť. Nedalo sa prepočuť, ako jeden z nich povedal, že som špión.

Cesta do Vladivostoku teda ubehla rýchlo. Dá sa povedať, že ani neviem ako. Pár dní po tom, som si spätne všetko zrekapituloval v hlave a utriedil pocity s myšlienkami, ktoré sa mi v hlave zrodili, práve počas Transsibírskej magistrály. Myslím, že to bola nádherná cesta. Nie je však pre každého. Ja som tu v sebe našiel človeka, ktorý dokáže oddychovať, ale zároveň aj skúmať prostredie okolo seba. Mal som čas premýšľať o mnohých veciach a to sa mi aj podarilo. Na veľa som prišiel. Zistil som aj sám o sebe veci, ktoré mi dovtedy unikali alebo som ich odsúval “na vedľajšiu koľaj“.

Transsibírska magistrála, bola pre mňa niečo, ako rekonvalescenčný a sebavzdelávací pobyt, v krásnom prostredí zimnej prírody. Ak ju zvažuješ zažiť aj ty, tak si to najskôr dobre premysli, lebo sa môže stať, že by si sa tam mohol aj nudiť. No a to by ti zrejme neprospelo.

Ak ťa článok zaujal a chceš si pozrieť ďalšie fotografie, videá alebo tipy z Transsibírskej magistrály, tak to môžeš urobiť na mojom blogu o cestovaní Photo and Traveling (klik)

Prajem veľa šťastia aj na tvojej ceste!

Aleš.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zavreté účty, odídený premiér. O čom bola Panama Papers

Najvýraznejši zistenie zo Slovenska bolo o akcionárovi poisťovne Dôvera.

Dnes píše Elena Eleková

Aké to je hanbiť sa, že som lekárka

Hoci to svedčí o empatii, môže to nakoniec viesť k prianiu odísť zo systému.


Už ste čítali?