Polárne Safari

Autor: Aleš Tvrdý | 2.2.2018 o 5:18 | Karma článku: 4,32 | Prečítané:  1082x

Vedel som, že sa to podarilo! Stihol som urobiť ešte zopár záberov a predstavenie sa skončilo. Ak by som už od toho momentu nevidel nič, aj tak by mi to stačilo. Táto poľovačka bez obetí, bola úspešná.

Tu na severe, za polárnym kruhom, sa dokonca celkom bežne používa pojem „Polárne Safari“. Najskôr som nerozumel prečo, no teraz to už viem. Ja som sa rozhodol ísť naháňať žiaru v okolí mesta Tromsø. Bolo to z viacerých dôvodov. Ten čo však zohrávalo najdôležitejšiu úlohu bol fakt, že počasie v okolí tohto mesta sa celkom dokáže meniť a niekedy sa mu dá trochu prejsť cez rozum.

Preto, sa viac než mesiac pred odchodom do Nórska, so mňa stal malý meteorológ. Pravidelne, niekoľkokrát denne som sledoval z Ázie, ako sa vyvíja počasie v okolí Tromsø. Viem, že to nič neovplyvňovalo, ale moje nadšenie a vzrušenie z toho, že tam pôjdem bolo také obrovské, že som proste neodolal a polárnu žiaru som si predstavoval vo svojej mysli, každý jeden deň. Dokonca sa mi o nej aj začalo snívať. V telefóne som mal teda nainštalované aplikácie, ktoré mi prinášali informácie o tom, čo bolo mojím snom už toľké roky.

Opäť som brázdil internetom, ako neskrotený mustang v prérii a bažil som po každej jednej informácii, ktorá mi mohla, pri mojej honbe za žiarou. Študoval som postupy, ako ju hľadať, ako ju fotiť, na čo si dať pozor, čo si užiť. Na mape som pozeral reálne fotografie z miest, kam sa vyberiem, aby som okrem žiary videl aj peknú prírodnú scenériu. No proste, ako hovorím, miestami mi z toho celkom kvalitne hrabalo, ale bolo to krásne. Bol som, ako malé dieťa týždeň pred Vianocami a odrátaval som každý jeden deň. Vyvrcholením toho dieťaťa je rozžiarený vianočný stromček, ktorý sa jagá v tých nevinných očiach. A ja? To isté, len namiesto stromčeka sa v mojich dospeláckych okáľoch mala jagať polárna žiara.

Pred tým, ako som prišiel do Tromsø, som zvažoval, ako budem hľadať tie najlepšie podmienky na jej sledovanie. Možnosti som mal dve. Prepraviť sa na nejaké odľahlé miesto, kde je minimálne svetelné znečistenie, tam si zaplatiť ubytovanie a čakať. Výhoda je, že čakanie by som mal pekne v teple a suchu. No nevýhoda by nastala, ak by na tom mieste bolo práve zlé počasie.

Druhá možnosť bola prenajať si auto a podľa počasia sa presúvať na tie miesta, kde je jasno, bez oblačnosti. Zvíťazila práve táto druhá možnosť a vopred som si rezervoval auto. Tým pádom som sa vykašľal na ubytovanie a plánoval som spávať práve v štvorkolesovom tátošovi. V Tromsø je dosť veľa požičovní a vybrať si môžeš naozaj z ktorejkoľvek. Ja som oslovil malý rodinný podnik Rent a Star. Od prvého mailu boli veľmi ochotní a nápomocní. Vedel som, že budem chcieť spať v aute, no nechcel som im to vešať na nos. Tak som to uhral na to, že počas čakania na žiaru mi bude zima a spýtal som sa na deku do auta.

Milý chlapík z požičovne ma čakal na letisku už aj s autom, ktoré malo na zadnom sedadle pripravený spacák. Pre mňa. Takže ďalšia výhoda na dlhé zimné večery, ktoré ma v Nórsku čakali. Hneď som si auto odskúšal. Predsa len šoférovanie na zasnežených cestách je iné, ako pomedzi palmy. V aute som mal aj navigáciu, takže hľadanie vopred vytipovaných lokalít, bolo skutočne jednoduché.

Našiel som si na mape tri miesta, kde som chcel žiaru sledovať. Ostrov Sommarøya, Hillesøya a to tretie si už ani nepamätám, lebo som zostal len na predošlých dvoch, ktoré splnili to, čo mali splniť. Cestou z letiska som sa teda rýchlo vybral do obchodu kúpiť jedlo do zásoby a poďme ho na pobrežie.

Chlapík z požičovne mi ešte povedal, že predošlé dva týždne bolo stále zamračené a snežilo. Práve kvôli tomu sa nedala sledovať polárna žiara a tváril sa dosť zúfalo, keď mi to hovoril. S úsmevom som mu odpovedal, že to bolo kvôli tomu, lebo nasledujúce večery sa vyjasní a bude všetko tak, ako má byť. Zasmial sa na tomto mojom vtipe, no ja som to myslel vážne. Priateľsky sme sa rozlúčili a ja som opatrne vyrazil za svojim snom.

Už počas cesty mestom som si na oblohe všimol len akýsi biely pás. Ako prvé mi napadlo, že to je asi dym z komína. No ten dym tam bol stále a akosi naberal na intenzite. Po chvíli sa však zmenil na jemne zelený a ja som vedel, že sa mi práve v ten okamih plní ďalší sen. Zelený drak na nebi rýchlo rástol a doslova tancoval priamo nad mojou hlavou. Bolo to, akoby sa mi snažil niečo tými pohybmi naznačiť. Bolo to... Proste magické!

Bolo tak nádherné, že som skoro zišiel z cesty. Nevedel som čo mám od toľkej radosti a vytrženia robiť. Zastaviť nebolo kde a moc rýchlo som nechcel ísť, aby som nedostal šmyk. Nikto nikdy nevie, koľko bude žiara na oblohe a preto som si stále dookola opakoval: „Vydrž, zostaň tam!“

Keď som konečne dorazil za mesto, tak na prvom možnom parkovisku som odstavil auto. Vyskočil som z neho von, akoby som išiel dávať prvú pomoc ranenému človeku. Rýchlo som vyťahoval statív, fotoaparát, rukavice, čiapku... No proste všetko potrebné. Popri tom som stále sledoval oblohu. Bleskovo som všetko nastavil a bum! Prvá expozícia už bežala a ja som tam stál paralyzovaný tou krásou, ktorá sa odohrávala na nebi. Fotoaparát zaznamenával to, čo aspoň ako tak znázorni čo videli moje oči. No mozog, srdce a duša zaznamenávali okamihy, ktoré sa do nich zapíšu tak hlboko, že si ich so sebou zoberiem navždy, vždy a všade.

To čo som videl na oblohe bolo niečo, ako malý zázrak! Mal som pocit, že sa mi práve v tú chvíľu prihovárajú nebesá. Všetko to, čo som si do tohto momentu predstavoval a sníval som tom, bola zrazu realita. Pozeral som priamo do očí svojmu splnenému snu. Uvedomil som si, že sa celý trasiem, ale zima mi nebola. Nelomcovalo so mnou chladné severské počasie, ale všetka tá eufória, radosť, nadšenie...

Vedel som, že sa to podarilo! Podarilo sa mi urobiť ešte zopár záberov a predstavenie sa skončilo. Ak by som už od toho momentu nevidel nič, aj tak by mi to stačilo. Presunul som sa teda ešte na ostrov Sommarøya a čakal naďalej. Do rána bolo však stále zatiahnuté a ja som zaspal v aute.

Druhý večer som išiel na Hillesøya lebo sa tam zdalo byť jasnejšie počasie. Pohybovali sa tam aj veľké minibusy so skupinkami turistov, ktorý sa organizovane nechali voziť po rôznych miestach. Bolo to dobré znamenie lebo ak sú tam profi agentúry so svojimi klientami, tak tam asi niečo bude. Netrvalo to dlho a krátko na to, ako som zaparkoval auto sa nad mojou hlavou roztiahol zelený drak na modrej oblohe.

Skupinka ázijských turistov svoje nadšenie prejavila nekontrolovaným piskotom a asi miliónom cvaknutí uzávierok fotoaparátov. Po pár sekundách však žiara zmizla a aj turisti sa pobrali preč. Zostal som tam sám a sledoval modrú oblohu, po ktorej sa naháňali malé a väčšie oblaky, ako vlk za ovcami.

Chcel som mať však fotku aj s mostom, ktorý vedie na tieto ostrovy. Presunul som sa teda na miesto pred ním. Sadol si do auta a trochu spustil sedačku. Nech mám to čakanie pohodlnejšie. Ani som sa poriadne neusadil a na oblohe som znovu uvidel ten biely dym. Bol to ten istý dym, ako aj v predošlú noc. Vedel som, čo to znamená a vyskočil som z kresla, ako keby som si sadol na žeravý uhlík. Kým som nastavil fotoaparát, tak sa biely dym zmenil na zelený a ladne sa krútil priamo nad mojou hlavou. Fotil som, tešil som sa, kričal a skákal som od radosti, pri toľkej kráse a šťastí. Mal som to najkrajšie rande s prírodou, aké som si kedy mohol predstaviť. Okrem nás tam nebol nikto iný a mne sa aj po druhý krát prihovorili nebesá. Bol to jazyk, ktorý nepotrebuje slová. Bol to jazyk, ktorý máme všetci vnútri v nás.

Po niekoľkých minútach sa síce intenzita žiari zoslabila, no aj tak sa dala stále sledovať. Zelené pramene nebeskej rieky sa nad mojou hlavou krížili takmer 3 hodiny. Keď to všetko skončilo, ľahol som si do auta a verím, že som zaspal s takým úsmevom na tvári, ako keby som práve vyhral v lotérii prvú cenu.

Ráno som sa zobudil na to, že ma drkoce od zimy. Noci boli chladné a z Nórska som si odniesol aj kašeľ a teplotu. Nevadí. Stálo to za to a urobil by som to presne tak isto znovu a znovu, a znovu!

Celú fotogalériu, video, tipy a ďalšie užitočné informácie, nájdeš na mojom blogu o cestovaní Photo and Traveling.

Ak sa na Polárne Safari rozhodneš ísť aj ty, tak ti prajem veľa šťastia!

Aleš.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Môj dom, môj hrad. Sternbergovci si to môžu povedať už 800 rokov

So súrodencami sa tu pretekali na trojkolkách, pre miestnych robili omše. Na súkromnom hrade Český Šternberk hradný pán stále býva.

SVET

Únia zatvára hranice. Opúšťa tým myšlienky Schengenu

Z núdzových opatrení sa stávajú dlhodobé.

PLUS

Prísne tajné. Ako sa zrodila najhoršia zbraň v dejinách

Ako sa vznikla najhoršia zbraň ľudstva.


Už ste čítali?