reklama

Ako sa dostať na Mt.Bromo bez sprievodcu

So stiahnutými offline mapami, plnou nádržou, batohom na chrbte a obrovskou túžbou, splniť si ďalší sen, som sa vybral zdolať cestu a viac než 2000 metrové prevýšenie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Práve vďaka tomu, že Mt. Bromo je jediný vulkán v celej Indonézii, na ktorý sa dá vystúpiť bez sprievodcu, patrí medzi najvyhľadávanejšie. Má to svoje výhody, no každá minca má aj svoju druhú stranu. Práve aj o tom, nájdeš užitočné informácie, nižšie v texte.

Takmer v každom väčšom meste na ostrove Java, kde je spomínaná hora Mt. Bromo je možnosť zaplatiť si organizovaný výlet so sprievodcom a ďalším cirkusom. Pokiaľ to je možné, tak sa takýmto atrakciám vyhýbam.

Najčastejšie sa však vyráža z miest Probolinggo, Banyuwangi alebo Malang. Ako som spomínal, tak sa to dá aj zo vzdialenejších miest resp. ostrovov. Samozrejme, že to však bude drahšie. Našťastie to nie je drastický rozdiel v cene, lebo Indonézia je aj pre nás Východoeurópanov stále dostupná krajina. Samotné cestovanie po ostrove Java veľmi pohodlné najmä vďaka nočným vlakom. Dá sa presúvať aj autobusmi, no vzhľadom na premávku na najľudnatejšom ostrove na svete, som vždy radšej volil vlak.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keďže som sa k Mt. Bromo plánoval presunúť z mesta Yogyakarta, tak som si naplánoval začiatok mojej cesty práve z Malangu. Nočný vlak zvládol túto takmer 400 km vzdialenosť, za cca 8 hodín. Tieto dlhšie presuny plánujem tak, aby som cestoval v noci. Nemusím teda platiť za ubytovanie a ešte sa aj presuniem z bodu „A“ do bodu „B“.

K vrcholu vulkánu vedú schody
K vrcholu vulkánu vedú schody (zdroj: Aleš Tvrdý / photoandtraveling.com)

Do cieľovej zastávky som dorazil skoro ráno, ešte pred 05:00. V takom čase zháňať motorku, na ktorej som hodlal ísť do hôr, bolo zbytočné. Takže som si na stanici našiel voľnú lavičku v rohu čakárne a ešte si doprial spánok. Keď sa v mojom okolí zintenzívnela ľudská vrava a cez očné viečka mi prechádzalo čoraz viac svetla, bolo načase hľadať wifi signál. Kvôli tomu, aby som si pozrel požičovňu skútrov a stiahol offline mapu cesty k Bromu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S internetovým signálom som nepochodil, takže som sa vybral nejak intuitívne hľadať niečo v okolí stanice. V žalúdku sa mi už však začalo poriadne krútiť aj to málo jedla, ktoré som doň kvôli hnačke presunul. Takže, ak som nechcel vyložiť svoj náklad niekde na verejnosti v kríkoch, tak som sa musel poponáhľať. Žiaľ, s týmito trapasmi, so žalúdočnými problémami mám naozaj bohaté skúsenosti :-D

Šťastie stálo tentokrát pri mne a rýchlo som narazil na nejaký hotel aj s wifi. Poprosil som ich či sa môžem pripojiť nie len na ich sieť, ale aj toaletu. Tak, ako aj v predošlých dňoch, tak aj teraz boli domáci veľmi ochotní a nápomocní. Dokonca mi pomohli zohnať aj motorku. Zavolali nejakej pani, ktorá do 2 minút prišla aj s mojim dvojkolesovým tátošom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prevýšenie medzi mestom Malang a Mt. Bromo je viac, ako 2000 metrov. Síce nechápali, že tam chcem ísť na motorke, ale nenechal som sa odradiť. Poradili mi vziať si silnejší stroj (150cm³) rozdiel v cene na deň bol 25 tisíc IDR (1€=16500 IDR). Neskôr sa to ukázalo, ako dobré rozhodnutie.

Kráter vulkánu Bromo
Kráter vulkánu Bromo (zdroj: Aleš Tvrdý / photoandtraveling.com)

Liter benzínu stál cca 8000 IDR, čo je tiež zanedbateľná položka. Takže so stiahnutými offline mapami, plnou nádržou, batohom na chrbte a obrovskou túžbou, splniť si ďalší sen, som sa vybral zdolať cestu.

Používam offline mapy MAPS.ME, a táto aplikácia funguje naozaj úžasne. Potreboval som sa dostať do dedinky Cemoro Lawang. Na google mape je značená aj cesta okolo vulkánu Mt. Bromo. Avšak MAPS.ME túto cestu nepoznala a viedla ma veľkou okľukou. Preto som si pre istotu stiahol aj trasu z googlu, nech zbytočne nezachádzam ďaleko.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nikdy som nešoféroval na ľavej strane, ako sa jazdí tu v Indonézii. Takže jazda mestom bola pre mňa celkom veľká zábava, ťažko povedať čo si mysleli tí, ktorí ma vytrúbili v pravom pruhu. Každopádne skutočná krása tejto cesty začala až po tom, ako som sa dostal von z mesta. Už aj tie malé dedinky v kopcoch boli celkom iné a veľmi pekné. V jednej som sa zastavil a kochal sa pohľadom na terasovité políčka v strmom teréne. K tomu domáca káva a nejaký snack za 5000 IRD, no proste paráda.

Už hneď v prvých kopcoch som zistil, že prenájom väčšej motorky bol dobrý nápad. Aj tento silnejší „kôň“ sa vo viacerých strmých úsekoch ťahal 20 Km/h a to som pridával na maximum, ako keby som žmýkal uterák.

Dedinka v oblakoch
Dedinka v oblakoch (zdroj: Aleš Tvrdý / photoandtraveling.com)

Keď som sa dostal na nejaký hrebeň, kde bola kúsok rovina, tak ma zastavili nejaký týpkovia. Tí dovtedy len znudene sedeli na stoličkách a pozerali do blba. Bolo to niečo, ako mýto za vstup do Národného Parku. Za 250 tisíc som dostal vstupenku a spokojne pokračoval v stúpaní do neznáma. Okolo mňa bola buď bujne zarastená džungľa, obrovská priepasť alebo výhľad na okolité kopce. Výhľad naozaj viac, než dokonalý!

Dá sa povedať, že na tejto cesto nie je moc príležitostí zablúdiť. Až na jej konci, kde sa rozdvojuje, som sa radšej spýtal na smer skupinky chlapíkov, ktorí tam lovili svoju príležitosť, robiť niekomu sprievodcu. Tu sa začalo klesanie k vulkánom. Na jeho konci bol aj koniec asfaltového pásu a cesta bola zas o niečo dobrodružnejšia. Brodiť sa pieskom je zábava tak na 10 minút, no pri pohľade do mapy som zistil, že teraz tomu tak nebude.

Tam už ma čakalo „Sea of sand“ alebo more z piesku. Je to kombinácia vulkanického prachu a piesku, ktorý sa za tisícročia nazbieral v tomto údolí. A veruže ho tam je dosť. Bolo to úžasné len tak si svišťať na motorke tou prázdnotou. Bolo poobede, takže takmer všetci turisti už boli na svojich hoteloch alebo niekde inde. Mimochodom cestou do Národného parku, som sa obchádzal z desiatkami terénnych džípov, v ktorých spokojne sedeli rôzne tváre. Tú ich spokojnosť pripisujem tomu, že sa vracali z čarovného miesta na Zemi. Mt. Bromo. Ak si ma na ceste niekto z nich všimol, tak len nechápavo krútili hlavou, že idem v opačnom smere, ako všetci ostatní. To bol môj zámer. Opäť.

Ten skvelý pocit jazdy motorkou, v prázdnom mori z piesku mi vydržal až dovtedy, kým som nedostal prvý šmyk, po ktorom sa zaborili kolesá, motorka sa nejako divne skrížila a ja som mal starosti s tým, aby som udržal rovnováhu a nepreletel cez ňu, ako superman. S tým rozdielom, že on má vždy pristátie pod kontrolou. Našťastie som to ustál aj ja, no od toho momentu som radšej nesvišťal.

Zaháňanie oblakov sa opäť podarilo
Zaháňanie oblakov sa opäť podarilo (zdroj: Aleš Tvrdý / photoandtraveling.com)

Celkovo som sa stretol v Indonézii len s dobrými ľuďmi. Ani pouličný predajcovia neboli doterní, ako v iných krajinách. To však prestalo platiť v okolí Mt. Bromo. Tu, ako keby na to otravovanie boli školení. Dokonca sa mi aj nejedenkrát stalo, že odo mňa pýtali znovu a znovu vstupné do Národného Parku. Stačilo im len odvrknúť, že som to už platil a pokračovať ďalej. Nechali ma na pokoji.

Keď som zaparkoval motorku pred krátkym chodníkom vedúcim k vrcholu krátera Mt. Bromo, tak samozrejme pár ufúľaných a zjavne na niečom fičiacich týpkov začalo pýtať vstupné do Parku. Celkom mi to prišlo smiešne, tak som sa s nimi chvíľu naťahoval. Nevedeli takmer nič po anglicky. Len číslovky a „Money“. Takže celý čas hovorili miestnym jazykom. Nemalo význam na nich hovoriť po anglicky. Náš rozhovor vyzeral tak, že oni hovorili svojou hatlaninou a ja zas tou svojou, slovenskou.

Keď však po chvíli pochopili, že odo mňa nedostanú ani cent, tak to skúsili s parkovným za motorku. Nahlas som sa zasmial a opakovane zakýval hlavou zľava do prava. Zamávali sme si na rozlúčku a ja som sa pobral smerom hore. Cestou som ešte musel odmietnuť odvoz na koni a už len vyjsť tých pár posledných metrov po schodoch smerom na vrch krátera. Tam som bol hodnú chvíľu celkom sám.

Dedinka Cemoro Lawang je na jednom z priľahlých kopcov a bez mapy by som tam určite cestu nenašiel. Je dokonale zamaskovaná a obrastená stromami. Od jej začiatku až po koniec číhajú otravní pouliční predajcovia alebo týpkovia, ktorí ponúkajú ubytovanie.

Prvé rané lúče na vulkánoch
Prvé rané lúče na vulkánoch (zdroj: Aleš Tvrdý / photoandtraveling.com)

Môj plán bol celú noc nespať a fotiť vulkán. Takže som ich všetkých úspešne odmietol. Dá sa tu aj najesť za normálne ceny. Na noc som si však kúpil zásoby jedla, vody, kávy a nejaké snaky. Tie mi pomáhajú keď sa nudím. V jednom obchode som si ešte za 25 tisíc prenajal bundu na jednu noc, lebo teplota tu klesá na cca 10°C.

S motorkou som sa teda snažil dostať čo najďalej a potom pokračovať pešo, hore kopcom po vlastných. Cestou som narazil na nejakých chlapov, ktorí tam rúbali stromy. Povedali mi, že ďalej pokračovať nemôžem. Nenechal som sa však odradiť a prehovoril som ich, že ja tam proste musím ísť fotiť. Ukázali mi teda, že mám ísť cez les. Po hodnom brodení sa v tej divočine, na mňa začali kričať. Jediné čo som rozumel, bolo „back“. Tak som sa teda vrátil a poslali ma inou cestou. Pekne si so mňa vystrelili :-D

Až do polnoci to vyzeralo tak, že okrem hustých bielych mračien, ktoré ma obklopovali toho moc zrejme neuvidím. Naposledy som však pri podbnom scenári nočného fotenia, vyskúšal šamanský trik. Ten vtedy fungoval a na Mt. Bromo to vyšlo opäť. Ani nie hodinu na to som už sledoval prvé hviezdy nad vulkánom.

Do rána som ešte vystriedal viacero stanovíšť a užíval si to, ako chutí splnený sen. Čo ma vak dorazilo bolo to, že asi okolo 03:00 niekto v lese, na kopci odpálil ohňostroj. Viackrát po sebe... Do teraz to nechápem a asi to ani nikdy nepochopím.

Po prebdnej noci
Po prebdnej noci (zdroj: Aleš Tvrdý / photoandtraveling.com)

Ak sa chceš dozvedieť ďalšie tipy, vidieť viacej fotografií a videí z vulkánu Mt. Bromo, tak ich nájdeš na mojom blogu o cestovaní photoandtraveling.com . Prajem veľa šťastia aj na tvojich cestách!

Aleš :-)

Aleš Tvrdý

Aleš Tvrdý

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  109
  •  | 
  • Páči sa:  288x

Už je to niekoľko rokov dozadu, čo som pochopil, že cestovanie ma robí šťastným. Ba dokonca, je to moja vášeň a tá najlepšia škola životom. Neodmysliteľnou súčasťou mojich ciest je aj fotoaparát a práve prostredníctvom svojich záberov sa snažím každému ukázať, že cestovanie je dostupné pre každého. Preto som pred pár rokmi založil cestovateľský blog photoandtraveling.com kde sa snažím podeliť o svoje zážitky a skúsenosti z ciest. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu