Deň na základnej škole v južnom Pacifiku

Autor: Aleš Tvrdý | 24.5.2019 o 7:21 | (upravené 24.5.2019 o 7:37) Karma článku: 7,19 | Prečítané:  2900x

Elektrina, na ostrove funguje od 19:00 do 23:00. To však nie je pravidlo. Niekedy ju proste vypnú skôr alebo nezapnú vôbec. Ľudia nekradnú, v noci sa spáva s otvorenými vchodovými dverami dokorán. Všade sa potulujú psy a prasatá.

Budík mi zvonil pred východom slnka. Stačilo zdvihnúť hlavu, o niekoľko centimetrov, a videl som ako to vonku vyzerá. Bolo dosť zatiahnuté. Jednoliata šedá farba oblohy, nie je zrovna to, čo sa mi na fotkách páči. Posunul som teda budík o 20 minút, aby som situáciu mohol skontrolovať o chvíľu neskôr. Nič sa však nezmenilo ani potom. Takto som posúval budík asi hodinu a pol, až kým slnko nebolo celkom nad horizontom.

Ana vstala neskôr, ako ja. Kým som obdivoval výhľad na oceán, tak ona zatiaľ pripravila raňajky. Sedel som na priedomí, počúval šum oceánu a zvuk vetra. Slnko stúpalo pomaličky nad horizont. Nejaké vtáky poletovali nad brehom a strmhlav sa vrhali do vody, aby ulovili svoje plávajúce obete. Tie vtáky zasa sledovali rybári. Ak sa vtákom bude dariť, tak sa bude dariť aj rybárom. Bol odlív a to znamenalo, že ak vtáky nachytajú dosť rýb, tak idú na lov aj miestny rybári.

V predošlých dvoch článkoch, si sa dozvedel, ako sa mi podarilo dostať na ostrov Haafeva a čo ma čakalo na susednom ostrove. Celá séria článkov je o tom ako sa dá stratiť v Oceánii. Dnes sa dozvieš viac informácii o tom, aký je vlastne život, na izolovanom ostrove, v tichomorí, aký bol deň v škole pre 24 detí a aká bola skúška spevu, na nedeľný kostol.

Alex! Z kuchyne na mňa kričala Ana, aby som išiel zjesť to, čo pripravila. Počas jedenia sme spolu opäť hovorili o živote na ostrove. Je tu 6 áut, 5 kostolov. Jedno zdravotné stredisko, kde pracuje aj Ana, 1 obchod, ktorý nemá otváracie hodiny, elektrina funguje od 19:00 do 23:00. To však nie je pravidlo. Niekedy proste elektrinu vypnú skôr alebo ju nezapnú vôbec. Ľudia nekradnú, v noci sa spáva s otvorenými vchodovými dverami dokorán. Všade sa potulujú psy, prasatá a hydina. Na ostrove je aj zopár kôz a jeden cap, aby sa udržala ich populácia. To isté je aj s kravami. (radosť byť cap na ostrove Haafeva).

Ľudia pestujú taro, tapayocu, kokosové palmy, tabak, banány, papáju. Najčastejšie sa venujú rybolovu, vyšívaniu, obrábaniu pôdy, aktivitám spojeným s kostolom alebo sa len tak ponevierajú po okolí. A je tu aj jedna základná škola. Práve tam som mal namierené po tom, ako som sa nejedol. Veľmi som sa na to tešil, lebo to bola jedna z mojich top priorít, na ceste, po Tonge.

Kým som bol ešte na hlavnom ostrove Tongatapu, pred tým, ako som „stroskotal“ na tomto malom ostrove, tak som mal stretnutie s ministrom školstva. Povedal mi také tie omáčky okolo školstva v krajine. Mňa však zaujímala realita, no a tu, na ostrove Haafeva to bola priam dokonalá príležitosť!

Dve väčšie a nenápadné budovy, za ktorými sa dvíhali k oblohe stromy a kokosové palmy. Pred nimi veľká trávnatá plocha. Na nej sa naháňalo zopár detí. Keď ma však zbadali, ihneď prestali s akoukoľvek aktivitou, ktorú práve vykonávali. O chvíľu z jednej z budov vyšiel starší pán. Usúdil som, že by to mohol byť učiteľ. Nechcel som tam bez ohlásenia chodiť, ako špión, a preto som išiel priamo k nemu. Zoznámili sme sa a povedal mi, že o mne vie. Zaviedol ma do jeho skromnej kancelárie.

Chvíľu sme sa rozprávali o tom, ako funguje táto škola na ostrove. Je to jediná základná škola. Navštevuje ju 24 žiakov. Pracujú v nej dvaja učitelia. Jeden z nich však dnes skoro ráno opustil ostrov, lebo jeho otec vážne ochorel. Žiakov majú rozdelených tak, že jeden učí deti od prvého, do štvrtého stupňa a ten druhý učí od piateho stupňa do ôsmeho. V triedach majú zhruba 2 až 5 detí. Keďže dnes je sám, tak má všetky deti, ktoré v ten deň prišli do školy. Musel im teda vymyslieť nejakú aktivitu, aby zabavil všetkých.

VIDEO

ZO ŠKOLY

Vyučovanie začalo tým, že sa všetci spoločne pomodlili za to, aby mali príjemný deň a nech sa im v škole darí. Deti mali pri tom zatvorené oči. Vyzerali tak neuveriteľne krásne a nevinne, že som bol od úžasu celkom paralyzovaný. Keď skončili s modlitbou, tak spoločne zaspievali štátnu hymnu. Nasledovalo pár viet po anglicky. Učiteľ sa v angličtine poďakoval a deti mu v angličtine odpovedali. V tom istom jazyku sa spýtal, ako sa dnes majú a oni mu jednohlasne odpovedali.  Niektoré z dievčat mali oblečenú školskú uniformu vo farbách Tonžskej vlajky.

Skôr, ako učiteľ začal s vyučovaním, povedal pár slov aj o mne. Kto som, čo som, odkiaľ som… Vtedy som na sebe cítil všetky páry tých nevinných, malých, detských očí. Nechcel som tam od začiatku pobehovať s fotoaparátom, ako čínsky turista, ktorý je prvýkrát pred Eiffelovou vežou. Dá sa povedať, že vždy, keď som v novom prostredí, tak najskôr nechám okolie, aby si na mňa privyklo a až potom sa pustím do práce. V drvivej väčšine, s týmto postupom, mám veľmi dobré skúsenosti.

Keď sa deti zbavili počiatočného ostychu a vycítil som, že je ten správny čas, vytiahol som konečne fotoaparát. Deti boli aktívne a učiteľ presne vedel čo má robiť. Všetky sa zapájali do procesu, ktorý zvolil. Ďalšou aktivitou bola hra. Deti sa rozdelili na 3 zmiešané tímy a každý mal za úlohu nacvičiť scenár, ktorý neskôr mali pred učiteľom predviesť. Bolo to niečo o tom, ako sa postupne zvieratká stretávajú a idú lesom. Tam však narazia na ďalšie zviera. To malo byť zlé a malo ich priviesť k ďalšiemu, ktoré ich bude chcieť zožrať.

Nacvičovanie prebiehalo na školskom dvore, v tieni stromov. Po zhruba 30 minútovom nácviku, sme sa vrátili do triedy a losovalo sa poradie, kto bude predvádzať predstavenie ako prvý. Keď sa skončili všetky ukážky, učiteľ mi dal zákernú otázku: „Alex, ktorý tím bol najlepší?“ Moc som mu zrejme nepomohol, lebo som odpovedal, že sa mi páčili všetky rovnako.

Nasledovala prestávka. S deťmi sme išli opäť na dvor. Vytiahla sa lopta a zahrali sme si futbal. Po ňom som sa chcel skryť do tieňa lebo bolo veľmi teplo. Pred slnkom som sa skryl, ale nie pred deťmi, takmer všetky ma obkolesili a niečo na mňa v Tonžštine hovorili. Ja som im nerozumel, oni nerozumeli mne a tak prišiel na rad najjednoduchší jazyk na svete. Robenie hlúposti. Začali sme sa naťahovať, ukazoval som im triky s naťahovacím prstom, naháňali sme sa … No proste všetko možné, čo sa nám páčilo a zabávalo nás.

Nedali mi dýchať, boli všade. Keď už som bol unavený a chcel si oddýchnuť, tak sa mi nedarilo. Stále boli okolo mňa. Vzájomne sme si teda robili zle až do príchodu učiteľa. To detské bláznenie, si niektoré deti preniesli aj na ďalšiu vyučovaciu hodinu. Nepomohlo ani niekoľko napomenutí učiteľa. Keď však nepomáhali slová, tak učiteľ vytiahol krátku plechovú palicu (niečo, ako rúčka z metly) a dvaja z nich dostali po jednej rane cez chrbát. Bol kľud.

Druhá hodina bola matematika. Opäť sa deti rozdelili do skupín. Pomocou hracích kociek mali niečo zapisovať a tak počítať. To zabralo dosť času. Poslednou časťou hodiny bolo preskúšanie. Pred učiteľom sa postavili postupne všetky skupinky a dostávali otázky na počty. Učiteľ položil otázku a ten najrýchlejší žiak odpovedal správnu odpoveď. Následne mu všetci zatlieskali.

Zvyčajne po druhom vyučovacom bloku nasleduje hodinová obedová prestávka. Keďže dnes jeden učiteľ chýbal, tak išli deti domov. Ja naspäť k Ane. Bolo to úžasné dopoludnie. Ťažko opísať slovami to, čo som cítil, keď som sledoval tie malé deti. Cestou zo školy ma ešte išlo odprevadiť pár detí a kráčali so mnou až k Aninmu domu.

Čo sa na správaní detí nedalo prehliadnuť, bol aj to, čo robia medzi sebou. Bolo celkom jedno či išlo o väčšie deti alebo tie menšie. Chlapci, dievčatá. Vôbec nezáležalo na tom, ako si dávali najavo svoju prítomnosť. Kedykoľvek, za každej situácie si proste len tak, z ničoho nič treskli jeden druhému po hlave, takú ranu, že by to bolelo aj mňa. Oni na to absolútne nereagovali. Bolo to také isté, ako keby si povedali ahoj.

Keď sme hrali futbal, tak sa vôbec nešetrili. Pripomenulo mi to časy, keď som aj ja bol ešte malý chlapec a hrávali sme s kamošmi futbal pri paneláku. Faul bol len vtedy, ak bol niekto „mŕtvy alebo ťažko ranený“. Žiadna pretvárka alebo divadielko. Napadlo mi, že ak by si s týmito deťmi išiel zahrať nejeden profesionálny futbalista, tak by neodohral ani 5 minút. Ak áno, tak by sa z toho 4 minúty zvíjal na zemi a strúhal grimasy, ako keby mu niekto odrezal nohu. A to by popri neho len niekto prebehol.

Poobedie som si vyplnil prechádzkou po dedine. Na jej konci som uvidel dom, kde boli deti. Jedno z nich bolo aj malé dievča zo školy. Tú som si obľúbil najviac zo všetkých. Zakaždým, keď sa nám stretli pohľady, som sa neubránil pocitu, že sa ma bojí. Jej pohľad bol neuveriteľne detský a nevinný. Nebála sa však až tak celkom, lebo keď som ju chcel odfotiť a takých situácii nebolo málo, tak pozerala priamo do objektívu. Z času na čas sa na mňa aj trochu pousmiala a preto verím, že ten strach nebol až tak skutočný.

Spolu s ňou sa na priedomí hralo ďalších asi 5 detí. Aj jej malá sestra. Celkom sa podobali. S nimi tam boli aj staršie ženy. Medzi nimi aj matka tých dvoch rozkošných, malých sestier. Z vlákien miestnej rastliny, vyšívali tradičné tonžské sukne. Kým vyrobia jednu, trvá to zhruba jeden týždeň.

Sestra jej mamy hovorila po anglicky a tak sme sa spolu chvíľu pozhovárali. To malé dievča, ktoré sa mi tak páčilo zo školy sa volá Rachel (Rejčl). Doma už bola o poznanie odvážnejšia a sama mi ukázala na fotoaparát, aby som ju odfotil. Samozrejme ostatné deti nechceli byť horšie. Spýtal som sa jej mamy či je to ok. Súhlasila. Po chvíli fotenia, Rachel niečo povedala v domácom jazyku. Znamenalo to: „Už stačí“. Takže som musel skryť, na povel, fotoaparát.

Cestou ma ešte hodnú chvíľu sprevádzali všetky deti. Keď som dorazil naspäť k Ane, tak mala návštevu. Nejaká žena priniesla dve upečené ryby. Aby som nebol hladný. O chvíľu neskôr prišiel chalan, ktorý doniesol banány. Aby som nebol hladný. Po ňom prišla ďalšia žena. Tá chcela vidieť toho špecialistu, ktorý si pomýlil ostrov a kvôli tomu, tam musí zostať takmer na týždeň.

Ana mi povedala, že večer pôjde spolu aj s ďalšími dedinčanmi nacvičovať spev, na nedeľné omše. Spýtala sa či sa chcem pridať. Ani na sekundu som neváhal a prisľúbil som sa. Nevedel som do čoho idem, ale aj tak som nemal nič iné na pláne.

Teraz však viem, že to rozhodne nebola chyba. Síce neviem o čom boli tie piesne, no spev bol naozaj krásny. Hŕstka ľudí mi vďaka tomu nahodila zimomriavky po celom tele, počas toho, ako spievali. Bola tam aj jedna žena, ktorá sa mi veľmi páčila. Bola zrejme najkrajšia Tonžanka, ktorú som v celej krajine stretol. Kvôli nej by som tam aj zostal navždy.

Neskôr som o nej povedal aj Ane. Ana bola rýchlejšia, ako 6G internet a hneď túto informáciu posunula ďalej. O pár hodín prišla správa, že aj ja sa páčim jej.

Po tom, ako sa skončil spev, rozdalo sa jedlo. Kari ryža s kúskami kuracieho mäsa. Nezvyknem jesť mäso (okrem rýb a morských plodov). Tu, na Tonge som však jedol všetko. Ľudia tu toho nemajú veľa a keď sa so mnou podelili aj z toho mála, tak mi prišlo vrcholne barbarské niečo nezjesť alebo povedať, že to nechcem.

Bola tam aj Rachel a už bola veľmi smelá, vôbec to nebolo to ustráchané malé dievča, ktoré som videl v škole. Práve naopak. Bola ako z divých vajec, no v mojich očiach je stále môj malý anjel z Tongy.

Nenechaj si újsť ďalšie pokračovanie článkov „Ako sa dá stratiť v Oceánii“, zo života na ostrove Haafeva. Nabudúce zistíš aj to, ktorá časť ľudského tela je údajne najchutnejšia, lebo Tonžania boli v minulosti kanibali.

Ak chceš vidieť ďalšie fotografie z mojej návštevy, v škole, tak si pozri kompletnú galériu na blogu o cestovaní Photo and Traveling.


Dovtedy sa maj fajn,

Aleš

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ako o Gorile klamala Anna Bubeníková

Nominantka SDKÚ pôsobila vo Fonde národného majetku devätnásť rokov.

Komentár Petra Schutza

Prezidentka je optimistkou bez dôvodu

Niežeby sa dôvera ku krokom polície i prokuratúry dala rovno vylúčiť.


Už ste čítali?