Ako plávať so žralokom

Autor: Aleš Tvrdý | 8.8.2019 o 10:44 | Karma článku: 5,18 | Prečítané:  2071x

Aby moje kúpanie nemalo fatálne následky, pozorne som plnil inštrukcie od domácich a počúval ako sa správať v oceáne. To kde je útes zistím tak, že uvidím miesto, kde sa lámu veľké vlny.​ To môže byť hranica medzi životom a smrťou

Ráno bolo pekne. Východ slnka bol opäť jeden z tých lepších, no akosi ma aj tak nebavilo sledovať ho. Vedel som aký je deň. Vedel som, že dnes moje nečakané dobrodružstvo končí. Okolo „môjho“ ostrova mali v priebehu dňa ísť dve lode. Rýchloloď, presne taká, akou som sa tu dostal alebo nákladná loď. Ana mi poradila, aby som išiel radšej tou nákladnou, lebo sú veľké vlny. Síce dorazím na hlavný ostrov Tongatapu o niekoľko hodín neskôr, no nebude to taká divoká plavba, ako na rýchlolodi. Poslúchol som ju.​

Ak sleduješ moje články o tom, ako som stroskotal, na ostrove Ha’afeva, od začiatku, tak vieš, aký tam bol život a čo všetko som tam zažil. V prvom článku som písal o tom, že keď som zistil, že som urobil ten osudný omyl a vystúpil som na zlom ostrove, tak som sa cítil, ako ten najväčší idiot na planéte. V môj posledný deň na ostrove Ha’afeva, som už mal celkom iné myšlienky.​

S Anou sme si dali raňajky a opäť, tak ako mnohokrát pred tým, sme si sadli na stoličky, na priedomí. Ani jeden z nás nič nehovoril. Podchvíľou sme jeden na druhého „vystrúhali“ kostrbatý úsmev a pokračovali v tom mlčaní. Nakoniec to ticho prelomila Ana so slovami, že dnes je môj veľký deň, lebo príde moja loď a tá ma vezme naspäť. Nevedel som čo jej na to mám povedať, tak som jej po chvíli povedal pravdu.

„Ana, budeš mi veľmi chýbať! Ty aj celý ostrov. Keď som tu prišiel, tak som si myslel, že som naozaj idiot, lebo som vystúpil na nesprávnom ostrove. Dnes, keď mám odísť, viem, že sa mi nechce. Bol to môj najkrajší omyl v živote. Pustila si ma do svojho domu a života. Ukázala si mi, aký je život na tvojom ostrove a postarala si sa o to, aby som mal tie najkrajšie zážitky, o ktorých som ani len nesníval!“

Anu to zrejme veľmi dojalo, lebo ma so slzami v očiach silno objala a po chvíli dodala, že aj ja jej budem veľmi chýbať.

Už sú to viac ako tri mesiace, od toho ako som z „môjho“ ostrova odišiel. Keď píšem tieto riadky, tak mám opäť slzy v očiach. Slzy šťastia, lebo to, čo som zažil na tom malinkom kúsku zeme, si budem pamätať naveky!

Po dojemnej chvíľke mi Ana pripomenula, že mi musí ísť kúpiť lístok na loď. Nevedela, o ktorej presne príde. Dá sa to však ľahko zistiť. Stačilo sledovať horizont. Skôr či neskôr sa tam predsa loď objaví a to bude moje znamenie a definitívna bodka, za týmto dobrodružstvom.

Keďže som mal teda lístok na nákladnú loď, tak som musel ísť, na druhú stranu ostrova. Tam je hlbšia voda a loď tam môže zakotviť. To bola tá časť ostrova, kam som sa chodil kúpavať nahý.

Aby moje kúpanie nemalo fatálne následky, tak som pozorne plnil  inštrukcie od domácich obyvateľov, ako sa správať v oceáne. Okolo ostrova je útes. To kde je, zistím tak, že je to miesto, kde sa lámu veľké vlny. Za ním by som sa radšej nemal zdržiavať. Je tam hlboká voda, silné prúdy a žraloky. Tie by mi však nemali urobiť nič, ak nebudem vo vode krvácať, čúrať alebo prenasledovať ich korisť. Aj tak som sa radšej tomuto stretu chcel vyhnúť.  Preto som sa zdržiaval v bezpečných vodách a spokojne prenasledoval Nema a jeho pestrofarebnú partičku.

Ana mi preto chcela dať ešte nejaké inštrukcie, na čo si tam dať pozor, keď pôjdem na loď, po móle. Nejak som ju nepochopil o čom presne hovorí. Povedala mi, že ak zbadám v diaľke loď, tak sa nemusím ponáhľať. Na druhú stranu ostrova to je asi 30 minút pešo, ale aj tak sa bude loď ešte nakladať kokosovými orechmi, ktoré chlapi nazbierali, za uplynulé dni. Predajú sa a dedina za to bude mať peniaze na zásoby jedla.

Pobalil som si teda svoje haraburdy. Dlho to netrvalo, lebo moc vecí na cesty nenosím. Keď som položil batoh na priedomie, tak sa naň Ana pozrela a s úsmevom dodala:“ Och Alex, Alex, nikdy nezabudnem na to kde je Slovensko!“Opäť sme sa na fóre dobre zasmiali. Tak, ako aj mnohokrát pred tým. Ana vstala zo stoličky a povedala, aby som ešte otvoril batoh. Vošla do domu a stratila sa niekde v izbe.

Po chvíli sa vrátila a v ruke niečo držala. Bola to ručne vyrobená kabelka, z kokosových orechov. Podala mi ju a povedala, že mi ju chce darovať. Jedným dychom však dodala aj to, že vie, že ja ju používať nebudem a to je správne. Tá kabelka nie je pre mňa. Ja ju mám odovzdať. Opäť som celkom nechápal. Tentokrát však ešte pokračovala vo vysvetľovaní:

„Túto kabelku ručne vyrobili ženy, z tohto ostrova. Nie je pre hocikoho. Je to veľmi špeciálny dar, a preto ho dávam tebe. Keď stretneš výnimočnú ženu, ktorá ti rozbúcha srdce, pri pohľade na ňu a jej sa rozbúcha srdce pri pohľade na teba, tak tejto žene dáš tú kabelku. Tú kabelku vyrábali ženy z tohto ostrova a počas toho ju vyzdobovali láskou a spevom. Nezabudni na to, že ju musí dostať osoba, ktorá bude pre teba jedinečná, krásna a špeciálna. Presne taká, aká je Ha’afeva!“

Nemal som slov. Zmohol som sa len na ďakujem. Po chvíli som jej však sľúbil, že sa pokúsim jej poslanie splniť. Krátko na to prišla staršia žena, ktorá mi priniesla lístok na loď a povedala, že už ju je aj vidieť. Vstal som a išiel som sa pozrieť. Nieže by som neveril, ale taká tá klasická zvedavosť. Ana mi ukázala prstom kam mám pozerať. A naozaj. V diaľke som videl malú bodku, ktorá sa vyvyšovala na horizonte. To mala byť moja bodka, na ostrove Ha’afeva.

Mal som ešte čas. Preto som sa išiel ešte prejsť, naposledy po dedine. Bol otvorený obchod. Zašiel som doň. Napadlo mi, že sa aj ja chcem nejako odvďačiť dedinčanom, za všetko, čo mi počas môjho stroskotania ukázali a že boli ku mne extrémne priateľskí. Mal som šťastie, lebo v noci, keď som spal, priviezla rýchloloď, z hlavného ostrova, zásoby čerstvých potravín. Rýchlo som utekal za Anou a spýtal sa jej či bude ochotná a pripraví nejaké jedlo. Súhlasila. Vrátil som sa do obchodu a kúpil 10kg kuracieho mäsa, 10kg ryže, kari a zeleninu. Priniesol som to k Ane a povedal jej, že to je pre dedinčanov, aby si pochutili na jedle, ktoré majú radi. Vymenili sme si Anou obrovské úsmevy a nič netrebalo hovoriť.

Ana mi ešte povedala, že ak chcem, tak mi vybaví odvoz autom. Chlapi, ktorí pôjdu zaviezť kokosové orechy, ma môžu vziať. Poďakoval som a radšej šiel pešo. Chcel som sa ešte prejsť poslednýkrát po „mojom“ ostrove. Krátka prechádzka naprieč bujným porastom netrvala dlho. Ani nie o pol hodinu som bol na druhej strane.

Na konci dlhého, betónového móla sa už pripravovali vrecia s nákladom, na loď. Mieril som k ním teda aj ja. Na povrchu betónu bola malá vrstva vody, ktorú som chcel prejsť. Ani sa mi v hlave tento nápad nestihol rozležať a už som v tej kaluži ležal ja. Mojich celých 186cm sa natiahlo, na betón, v zlomku sekundy. Vtedy som si spomenul, pred čím ma to Ana varovala, keď som jej nerozumel. Mólo. Našťastie sa mi nič nestalo a aspoň som opäť dobre pobavil dedinčanov.

Vrecia s orechmi sa pomaličky nakladali na malú loď a prevážali na tú veľkú. Keď sa nejaký rozbil, tak som ho vzal a snažil sa ho otvoriť. Nejako sa mi to podarilo, no kokosová dužina v jeho vnútri už bola suchá. Takže sa ťažko vyberala. Keď jedna z žien videla, ako sa tam s tým orechom trápim a snažím sa niečo vyhrýzť, tak mi povedala, aby som jej dal ten orech. Vytiahla nôž, ktorým by kľudne podrezala aj draka a pár ťahmi vybrala z orecha to, čo sa mne nedarilo.

Posledné „Bye, Bye“ s dedinčanmi a už som bol opäť na lodi. Priznám sa, že keď som videl, ako sa vzďaľujem od môjho ostrova, tak som mal podobný pocit, aký máva otec, keď sa lúči so svojim dieťaťom, keď sa lúči manžel s manželkou, dieťa s domovom… Bolo to veľmi ťažké lúčenie. Za ten týždeň, čo som strávil na ostrove Ha’afeva, som mal pocit akoby som tam patril. Akoby som bol jeho súčasť.

Plavba bola kľudná a pokojná. V Tongatapu ma čakala mladá Nemka, s ktorou som sa zoznámil, na začiatku mojej cesty po Tonge. Myslela si, že som sa nadobro stratil. Keď som jej však povedal, čo všetko sa mi prihodilo, tak na mňa s otvorenými ústami pozerala, akoby som bol z inej planéty.

Posledné dni sme strávili opäť spolu a ešte sme trochu cestovali po ostrove s ďalšími dvoma cudzincami, ktorí medzičasom prišli na ostrov. Jedným z mojich plánov, bolo aj stretnutie kráľa Tongy. Do posledného dňa sa mi to nepodarilo, a tak som to vzdal.

Lenže v môj posledný deň, keď som prišiel na letisko, tam bol nejaký nezvyčajný zhon. Práve v ten deň, na ostrove končil svoju oficiálnu návštevu Tongy, nórsky princ. Ako sa na správneho kráľa patrí, tak bol odprevadiť princa k lietadlu. Takže som stretol nielen kráľa Tongy, ale aj nórskeho princa. Aby toho nebolo málo, tak som cestoval, na Fidži, v jednom lietadle spolu s kráľovskou rodinou.

Bodka.

Či už si si prečítal len jeden článok alebo všetky, tak ti ďakujem za tvoj čas! Sleduj cesty Photo and Traveling aj naďalej a nič ti neujde.

Nech sú aj tvoje cesty skvelé!

Maj sa fajn,

Aleš 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prešovskú bytovku po výbuchu budú búrať. Je hrozbou pre okolie

Mesto a experti zvažujú spôsob aj rozsah.

Stĺpček Petra Schutza

Exodus rozumu z NAKA dosiahol level Sýria

U Lučanského zrejme pravá ruka nevie, čo robí ľavá.

Dobré ráno

Denný podcast: Zabil otca, ktorý týral celú rodinu

Čo hovorí príbeh Dávida o domácom násilí.


Už ste čítali?