Milovaná aj nenávidená. Taká je Čína

Autor: Aleš Tvrdý | 18.11.2019 o 17:43 | Karma článku: 5,72 | Prečítané:  2272x

Dnešná Čína je celkom iná, ako tá z čias, keď sa za múrmi pekinského Zakázaného mesta, odohrával život, ktorý smrteľník nikdy nespoznal. Za posledné roky sa tu toho udialo viac, ako inde, za celé storočie.

Všetko má svoje výhody aj nevýhody. Rozloha krajiny takisto. Malé štáty možno závidia veľkým a tie by zas možno chceli problémy tých krajín, ktoré sú menšie, ako jeden ich okres. Ťažko povedať čo je lepšie. Zrejme je to len vec názoru alebo uhla pohľadu, ktorým na to pozeráme.
Jedno z najväčších území, ktoré je na mape obohnané štátnou hranicou, je aj Čína. Na ploche medzi oceánom z východu, až po Himaláje alebo púšť Gobi, je tak rozmanitá, že to príde človeku až neuveriteľné. Čína. V minulosti, jej panovníci verili, že celý vesmír sa krúti práve okolo tejto krajiny. Doslovný preklad síce ešte stále znamená „ríša stredu“, no už dávno sa vie, že vo vesmíre to funguje trochu inak.
Dnešná Čína je celkom iná, ako tá z čias, keď sa za múrmi pekinského Zakázaného mesta, odohrával život, ktorý smrteľník nikdy nespoznal. Za posledné roky sa tu toho udialo viac, ako inde, za celé storočie. Dnešná Čína je stále bohatá na históriu, no okrem toho tu je vidieť aj to, čo napríklad na Slovensku bude o sto rokov neskôr. Možno.

Za 20 rokov sa v Číne vybudovalo to, čo sa v mnohých krajinách ani nenaplánuje v nasledujúcich 40 rokoch. Tam, kde ešte pred nedávnom roľník obrábal svoje ryžové políčko a tlačil pred sebou pluh s býkom, sa dnes v odraze sklo-betónových mrakodrapov predháňajú elektro automobily po 6 prúdových diaľniciach. Popod ne sú rozvrstvené linky metra a rýchlovlakov, ako žily v pulzujúcom organizme.
Ultramoderné mestá, ktorých nie je málo rozpínajú svoje chápadlá a pohlcujú nie len vidiek, ale aj priľahlé mestá. Vznikajú tak veľkomestá a čoskoro budeme svedkami toho, ako vznikne najväčší Megalopolis na svete! Jeho hodiny odratúvajú posledné pomyselné minúty, kým sa spoja prefektúry Peking a Tianjin.
V Číne sa pojmom „malé mesto“ označuje mesto, ktorého populácia je pod 10 miliónov. Áno takmer dvakrát Slovensko. Premýšľam teda o tom, ako asi vyzerá dedina. Moju otázku mám zodpovedanú vtedy, keď vstupujem do malej, len 90 tisícovej obce. Raz darmo. Iný kraj, iný mrav“.
Práve vďaka tomu, že mestá prechádzajú takýmito míľovými skokmi, sa dá niekedy v Číne cestovať v čase. Vtedy si aj ja pripadám, ako keby som bol z iného storočia. Keď vidím, ako v bare platia domáci obyvatelia, tak sa musím kontrolovať, aby mi do otvorených úst niečo nevletelo. Ako by si však zareagoval ty, ak by si namiesto hotovosti alebo karty, zaplatil skenovaním tváre? Ja som skoro onemel.
Nejedenkrát sa mi stalo aj to, že ak som v obchode chcel zaplatiť bankovkami, tak pokladník na ne pozeral, akoby ich videl prvýkrát v živote. Hotovostná platba v krajine už takmer neexistuje. Všade sa platí telefónom, ktorý zoskenuje QR kód. Najnovší spôsob je však skenovanie tváre, aby ľudia nemuseli stále vyťahovať telefón. Pohodlné.
Mesto sa tak stalo dôležitým hnacím motorom ekonomiky celej krajiny. Aj vďaka tomu, že sa Čína viac otvorila okolitému svetu, ju dnes môžeme spoznať lepšie, ako v minulosti. Turizmus sa preto stal dôležitým zdrojom príjmov. Nie však najdôležitejším.

Každé väčšie mesto má svoju obchodnú zónu, kde sa denne premelie toľko peňazí, ktoré si drvivá väčšina smrteľníkov nedokáže, ani len predstaviť. Možno by sa z tej sumy niekomu zakrútila hlava tak, ako pri pohľade zo strechy najvyššej budovy Šanghaja a zároveň druhej najvyššej budovy na svete. Shanghai Tower je jedna z mnohých výškových budov, ktoré vyrástli v ultra modernej štvrti Pudong, na brehu kedysi malej rybárskej dedinky. Tam, kde boli nie tak dávno len bahnisté močiare sa dnes otáčajú milióny dolárov.
Práve toto mesto, akosi prirástlo k môjmu srdcu najviac. Nechcem tým povedať, že by sa mi tie ostatné páčili menej. No v Šanghaji som sa cítil, akosi viac doma. Možno to bude aj tým, že architektonický rukopis tu vybudoval jeden z najznámejších Slovákov za hranicami.
Odhliadnuc od dní, okolo osláv prvého mája, kedy sa v uliciach takmer nedalo pohnúť, sa mi Šanghaj vždy páčil. Vtedy som mal pocit, že sa tam zišla celá krajina a hneď mi bolo jasnejšie aj to, ako sa musí dodržiavať poriadok, v krajine, kde stále vládne komunizmus. Policajti alebo vojaci kedykoľvek pacifikovali na ulici hocikoho, kto sa im čo i len najmenej nepáčil. Povedané inými slovami, ak som len trošku vytŕčal z davu, tak som mal pri sebe hneď uniformovanú eskortu.
Sloboda prejavu je tu tiež tabu. Zhromažďovanie na verejnosti a prejav iného názoru je zakázaný. Internet tu funguje, no sú tam len tie informácie, ktoré pustí jednosmerne orientovaná vláda. Jednoduchá aplikácia v telefóne to však dokáže prelomiť, no nie v období, pred parlamentnými voľbami. Vtedy je cenzúra omnoho striktnejšia.
Vidiek je po skúseností z veľkomiest miest, ako malý zázrak. Človek až ťažko uveril, že v tejto krajine je ešte stále aj on. Mám dobrú správu. Stále tu je a je očarujúci! Ľudia v tradičnom oblečení, obrábanie políčok s ryžou, rybárčenie, staré domčeky… Proste tá jednoduchá Čína, ktorú si pamätám z kníh, čo som listoval ako malý chlapec. Svoje útočisko nachádzam v provincii Guilin. Takmer 20 hodinová cesta vlakom mala svoje čaro, no oplatilo sa ju absolvovať.
A aká bola tá cesta? No, nazvem ju zaujímavou. Niekedy však ide naozaj do tuhého. Vedel som, že Číňania, sú také malé prasatá, no realita bola ešte o kúsok ďalej. Napríklad 20 hodinová cesta vlakom, môže byť takmer až adrenalínový zážitok. Skôr, ako som sa dostal do svojho vozňa, trebalo absolvovať počiatočný výcvik. Je celkom jedno, či ide o metro, vlak, autobus, letisko… Číňania sa všade hrnú, tlačia, predbiehajú a kričia, ako by to boli ich posledné minúty, na tomto svete.
Ak ragbisti z Nového Zélandu niekde trénujú rozrážanie súperovej obrany, tak určite v čínskom metre. Tam som párkrát dostal takú ranu aj ja, že sa mi až zotmelo pred očami. Takéto údery sa tam rozdávajú, ako sladkosti na Helovína.

Keď sa mi podarilo dostať do vlaku, mohol som si vydýchnuť. Fyzické cvičenia boli za mnou. Ide sa na psychiku. Chrchlanie, chriakanie, fľusanie bolo počuť skoro tak často, ako to klasické tdmtdm-tdmtdm (kolesá vlaku na koľajach). Vo vozni všetci hulákajú a škriekajú, ako sliepky, ktoré sa niekto neúspešne pokúša udusiť.
Sedím pri okne a pozerám na Čínu, za ním. Všade sa buduje. Nové stavby rastú, ako huby po daždi. Aj vzduch je tu už čistejší, ako na východnom pobreží krajiny. Diaľnice sú štvorprúdové, vlak pohodlný a v diaľke presvišťal rýchlovlak. V mestách sú moderné a vysoké sklo-betónové budovy.
Prisadlo si ku mne mladé dievča a ponúkla ma kuracími paprčkami, ktoré o chvíľu vytiahla. V Číne je úplne bežné mľaskať počas jedla, takže som si vytiahol slúchadlá. Na chvíľu bol kľud. Dlho mi to však nevydržalo. Vedľa sa napchávali nejaké tety. Čo im nechutilo, vypľuli na podlahu. Samozrejme som to párkrát schytal aj ja. Keby som si to jedlo, z mojich nôh odkladal, tak by som mal na konci cesty dezert. Všetci stále škriekali.
Ak mal niekto v noci vystupovať, tak samozrejme nevydržal ticho. Dedkovia spokojne bafkali cigarety vo vozni a babky sa s radosťou pozerali, na displeje svojich telefónov, kde na čínske techno tancovali ich vnúčence.
Myšlienkami som tlačil vlak do mojej zastávky. Spolu so mnou, z vozňa odchádzalo viac ľudí. To zas bolo škrekotu. K tomu som dostal pár lakťov pod rebrá od tých, čo pobehovali cez uličku, hore-dole. Tá bola široká pre jednu osobu. Jasné, že sa všetci tlačili a chceli predbiehať. Boli odo mňa asi o dve hlavy nižší a keď moja kontrolka trpezlivosti začala intenzívne blikať na červeno, tak som si predstavoval, ako každému, čo sa tlačí, plieskam po hlave.

Čína za posledné desaťročia zažila doslova explózia vo vývoji. Mnoho ľudí, akoby to nestihlo ani zaregistrovať a nevšimli si, že ich ryžové políčko sa stalo súčasťou veľkomesta. Preto sa stále a pomerne často stáva to, že takýto bývalí roľníci, sa nevedia akosi začleniť do zhonu ultramoderného mesta.
Moje prosby z vlaku boli napokon predsa vypočuté a ja sa konečne presúvam hlbšie do hôr. Chcem sa dostať tam, kde sa to zatiaľ nepodarilo iniciatívnym developérom, ktorí menia vzhľad krajiny, ako kúzelníci šibnutím čarovnej paličky. Pomaličky šliapem do kopca a stúpam meter za metrom. Zdravím sa s miestnymi roľníkmi a viem, že som tu správne.
A čo na záver? Predsa to najlepšie! Po jazdení na bicykli čínskym vidiekom, medzi horami pripomínajúcimi skôr scénu zo sci-fi filmu zastavujem aby som videl finále celej mojej cesty. Na rieke je starý rybár, ktorý predvádza umenie starých dedinčanov, ako chytať ryby s pomocou kormoránov.
Nech sa rozhodneš v Číne hľadať kultúru, prírodu alebo budúcnosť, to všetko tam je. To všetko tam čaká a je pripravené na to, aby si to zažil. Krajina, ktorá azda ako nijaká iná, nie je tak kontrastná a okúzľujúca zároveň. Čína je pre každého, no treba sa na ňu pripraviť.

Ak si chceš pozrieť aj ďalšie fotografie nie len z Číny, ale aj z ďalších krajín, tak si klikni na môj blog o cestovaní photoandtraveling.com

Nájdeš tam omnoho viac materiálu, ktorí sa môže zísť. Veď len k tomu to článku tam nájdeš ďalších 10 fotografií.

Každopádne, nech sa darí!

Aleš :-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prešovskú bytovku po výbuchu budú búrať. Je hrozbou pre okolie

Mesto a experti zvažujú spôsob aj rozsah.

Stĺpček Petra Schutza

Exodus rozumu z NAKA dosiahol level Sýria

U Lučanského zrejme pravá ruka nevie, čo robí ľavá.

Dobré ráno

Denný podcast: Zabil otca, ktorý týral celú rodinu

Čo hovorí príbeh Dávida o domácom násilí.


Už ste čítali?