Vlakom cez Vietnam

Autor: Aleš Tvrdý | 27.11.2019 o 6:18 | Karma článku: 10,03 | Prečítané:  7625x

Mladík, ktorý ležal podomnou, položil na stolík tri ajfóny a stále s nimi niečo robil. Keď sa nehral s nimi, tak si vrazil ruku do rozkroku a stláčal tlačidla tam. Vyzeral, že sa mu darí a pokračoval ďalej

Spoza vlakového okna sa dá sledovať život v tropickej krajine, juhovýchodnej Ázie.
Medzi dvomi najdôležitejšími mestami krajiny, som mal možnosť pozorovať život, kde môže byť každý milionár. Aj keď to tak mnohokrát nevyzerá, no je to realita. Vietnam patrí medzi štáty, ktoré sa stále rozvíjajú. Tým však na jeho čare neubúda. Na to, aby sa stal milionár aj zo mňa mi stačilo zmeniť menej ako 50€, na domácu menu.

Večer – nástup do vlaku

Je pár minút po 21vej hodine. Netrpezlivo prekračujem pred sklenenými dverami, ktoré ma delia od nástupištia, kde už vidím pristavený môj vlak. Ten bude definitívna bodka za trojdňovým dobrodružstvom v Hanoji.
Usmiata pani v uniforme mi lámavou angličtinou vysvetľuje, že mám ešte chvíľu počkať. Ja sa však už neviem dočkať toho, keď nastúpim.

Mala pravdu, po pár okamihoch sa sklenené dvere otvorili a ja, s mojim ťažkým batohom na pleciach, no ľahkosťou na duši, som spokojne kráčal po peróne. Vozeň číslo osem bude môj život na nasledujúcich takmer 32 hodín. Pred dverami ma víta ďalšia vysmiata tvár.
Snedá pokožka, tmavé čierne vlasy s ofinou prečesanou do strany naťahuje ku mne ruku. Napriek rečovej bariére som hneď pochopil, že chce lístok. Očami prebehol všetky údaje na ňom a ukázal gestom, aby som nastúpil. Som tu správne. Vedia o mne.

Vozeň je hneď na prvý pohľad už niekoľko rokov používaný. Ak mám byť presný, tak má za sebou niekoľko zabehaných desaťročí. Pôsobí však čisto. Dve veľké umývadlá a nad nimi zrkadlá, kde vidím akúsi známu tvár. Na tvári mala široký úsmev a sršala nej spokojnosť. Áno, bol som spokojný, šťastný a nadšený z toho, čo ma čaká.

Pohľadom prebehnem štítok na dverách, kde je napísané, že práve tu je moja posteľ. Číslo 11. Nie náhodou. Schválne som si ho vybral. Od malička, keď som ešte hrával hádzanú som ho nosil na chrbte, na mnohých zápasoch a veril som, že mi prináša šťastie.

V malom kupé so šiestimi posteľami už bol starší dedko. Vyzeral, ako štíhli Budha z ázijských filmov. Šedivé vlasy, vysoké čelo a dlhé fúzy s bradou ho na túto pozíciu v mojich predstavách katapultovali od prvého okamihu, ako som ho uvidel.

Moja posteľ bola celkom hore. Najvyššie z celého radu. Nebolo tam moc miesta, ale to sa dalo zvládnuť. Čo ma mrzelo viac, bol fakt, že keď na nej budem ležať, tak cez okno uvidím akurát tak okolie koľají.
Budha bol podo mnou a na spodné dve miesta po chvíli zaľahli dvaja chalani, ktorých vek som odhadol na podobný, tomu môjmu. Boli taký typickí mestskí týpkovia. Jeden z nich hneď vyložil na stôl pri posteliach tri iphony a stále s nimi niečo robil. Keď sa nehral s nimi, tak si vrazil ruku do rozkroku a stláčal tlačidla tam.

Moc sa mi po večernej káve spať nechcelo a preto som skúsil vyrobiť aspoň zopár fotiek z predošlých dní. V tom kolísajúcom vagóne to teda bola celkom makačka. Po polnoci, už všetci moji spolubývajúci spali a vypol som teda svetlo aj ja, aby som zaľahol do hybernácie. Bolo to naozaj geniálne, zaspávať počas monotónneho zvuku, ktorý vydáva v pravidelných intervaloch kov duniaci o druhý kov. Jemne kolísanie mi zas pripomínalo pocit kolísania v hamake a viac si už nepamätám.

Ráno - nové tváre

To, čo ma večer uspalo, ma ráno aj zobudilo. Príjemný budíček. Otvoril som oči a nespoznal okolie, kde sa nachádzam. Po pár sekundách sa mi však rozjasnilo. Budha už pomaličky sŕkal instantnú polievku a tí dvaja týpkovia sa v noci pobrali preč. Z uličky vedľa kupé bolo počuť, ako niekto v jazyku, ktorý bol pre mňa neznámy, niečo vykrikuje. Bol to jeden zo zamestnancov a ten tlačil vozík, plný jedla a ponúkal ho na predaj.

Odolal som mu a dohodol som sa sám so sebou, že raňajky si dám až po každodennom rituály, ktorý z nás ľudí, robí človekov. Ranná hygiena pri umývadle nebola pre mňa z predošlých ciest nijaká novinka. Už mám predsa len natrénované, ako sa v takýchto situáciách dať dokopy a spojazdniť.

Chcel som vidieť, čo je za oknami neznámej krajiny. Preto som sa rýchlo postavil k oknu v uličke a sledoval, ako to tam vyzerá. Čo sa tam deje. A vôbec, chcel som vidieť všetko.
Krajina bola zelená a obloha biela, ako mlieko. Pršalo. Kde-tu som zazrel aj nejakých ľudí v pršiplášti, ktorí sa motali po prázdnom poli. Je december a úroda ryže je zozbieraná. Prázdne políčka, ktoré v inom ročnom období prinášajú obživu tisíckam, ba dokonca miliónom ľudí boli teraz hnedé a zmáčané vodou.

Sem tam sa po nich poflakoval dobytok, ktorý prenasledovali bieli operení špióni. Tím šikovnejším sa podarilo osedlať si svojho býka a povoziť sa na ňom. Tím, čo sa to nepodarilo, sa brodili vo vode po kolená a zobákom bodali do vody, akoby jej chceli ublížiť. Políčka z času na čas križovalo koryto veľkej rieky, ktoré sa tiahlo po krajine, ako obrovský had alebo drak.
Domce boli jednoduché, lode na rieke dosluhujúce a ľudia sa tvárili spokojne. Alebo prirodzene k tomu, čo som videl z okna ja, ale aj oni po každý deň.

Nenechaj si újsť ani príspevky z môjho Instagramu. Okrem čerstvých informácií v podobe krátkych videí, fotografií alebo textov, sa tak dozvieš aj zaujímavé tipy, z aktualnej lokality

Budha sa natiahol na spodnej posteli. Tu vo vietnamských vlakoch práve spodné ležadlá slúžia pre všetkých. Je to také nepísané pravidlo, že si tam môže sadnúť alebo ľahnúť každý, ak nikomu práve posteľ nepatrí. Sadol som si teda na druhú aj ja a začal písať tento článok. Budha na mňa zarazene pozrel a ukázal mi, aby som sa išiel najesť.

Po chvíli bolo z uličky znovu počuť hlas muža s jedlom. Dal mi 4 varené vajíčka a nejaké kúsky mäsa zaliate v nejakom želé a zabalené do palmového listu. Nebolo to zlé, no druhý krát si to už asi nedám. Teda ak bude aj iná možnosť. Na nasledujúcej zastávke si k nám do kupé prisadla žena cca 50+. Hovorila po Anglicky, tak sme sa spolu začali rozprávať. Bola to učiteľka na univerzite a cestovala do 300km vzdialeného mesta od toho, kde nastúpila. Netušil som, kde sa momentálne nachádza vlak, na mape Vietnamu.

Rozprávala mi o tom, že Vietnam sa za posledné roky dosť zmenil. Zmodernel. Najmä mestá. Na vidieku to vidieť tak, že domy už nemajú strechy z rákosia alebo bambusu, ale zo škridle. Polia čoraz viac obrábajú farmári na malých traktoroch, no stále je dosť aj tých, čo to stále robia v záprahu s dobytkom.
Takisto mi porozprávala, ktoré časti krajiny sú pre ňu pekné a odporučila ich navštíviť aj mne. Poznala Slovensko! To sa nestáva často, ale určite to bolo tým, že bola veľmi vzdelaná. Študovala v Austrálii a cestovala aj do Kanady. Tam prvý krát videla a zažila zimu so snehom. Dovtedy to nikdy v živote nevidela a vždy sa bála, že by zamrzla.

Pobral som sa do prednej časti vlaku, kde bol reštauračný vozeň. Chcel som si dať kávu. Cestou tam som si všimol, že okrem mňa, je vo vlaku viac cudzincov. Môj plán s kávou sa rozplynul, ako dym z cigarety, ktorú čašník spokojne bafkal priamo vo vozni s jedlom. Jazyková bariéra sa postarala o to, že som pri stole posedel asi 30 minút a pred sebou mal len špinavý stôl. Káva zostala v nedohľadne. Pobral som sa teda naspäť a čakal pri kupé, kadiaľ chodil ďalší vozík so snackmi a kávou.

Stále pršalo. Dokonca čoraz intenzívnejšie. Ani napriek tomu, ma to neodradilo od sledovania krajiny za oknom. Keď raz okolo mňa prechádzal Budha, tak mi jednu pleskol po zadku. Miesta bolo v uličke dosť, tak som tomu celkom nepochopil. Avšak, keď sa nám stretli pohľady, tak sme sa obaja priateľsky zasmiali a tým som to bral za vybavené.

Život  za oknom

bol skutočne rozmanitý. Takmer nekonečné políčka, ktoré obrábali ľudia z okolitých dedín, striedali menšie alebo väčšie mestá. Pomerne často som sledoval aj to, ako dážď zmýva prach z vojnových pomníkov, roztrúsených naprieč celou krajinou. Keby tak vedel zotrieť aj smútok a žiaľ z duší tých, čo tam pravidelne chodia oplakávať svojich blízkych. Vietnam má smutnú históriu, poznačenú dlhými a ďalekosiahlymi konfliktami.

Ak by som mal túto krajinu charakterizovať len jedným lovom, tak by to bolo asi „Zelená“. Jej odtiene boli všade naokolo počas celej cesty, zo severu na juh. Rovina, malé kopčeky alebo aj veľké kopce, ktorých vrcholce boli obalené hustými oblakmi. Všetko bolo zelené a plné bujnou vegetáciou. Zmena farby prišla, keď sa kovový drak na kolesách dostal k pobrežiu. Tu sa nenápadne vegetácia premenila na odtiene modrej a tyrkysovej. Áno, presne tak. More. Sen nejedného Slováka!

Zo snívania o tropickom raji ma opäť vytrhla milá pani, ktorá ma ponúkla jablkom. O jedlo nebola núdza, pretože personál vlaku stále niečo ponúkal na predaj a keď sme mali krátku zastávku, tak sa na stanici vždy niečo predávalo.

Krajina sa stále nenápadne menila, až kým opäť neupadla do tmy. Čakala ma druhá noc a ráno budím v Hočiminovom meste, kde moja cesta pokračovala odletom, do ďalšej krajiny.
Tak čo? Skúsil by si to aj ty? Ideš na cestu vlakom cez Vietnam?

Ak ťa zaujala cesta vlakom naprieč Vietnamom, tak si pozri aj doplňujúce informácie. Na mojom blogu o cestovaní photoandtraveling.com nájdeš tipy z destinácií, po mnohých krajinách.

Maj sa fajn!

Aleš

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prešovskú bytovku po výbuchu budú búrať. Je hrozbou pre okolie

Mesto a experti zvažujú spôsob aj rozsah.

Stĺpček Petra Schutza

Exodus rozumu z NAKA dosiahol level Sýria

U Lučanského zrejme pravá ruka nevie, čo robí ľavá.

Dobré ráno

Denný podcast: Zabil otca, ktorý týral celú rodinu

Čo hovorí príbeh Dávida o domácom násilí.


Už ste čítali?