Tonga. Krajina medzi nebom a oceánom

Autor: Aleš Tvrdý | 18.12.2019 o 4:49 | Karma článku: 8,29 | Prečítané:  3291x

Keď prišli prví "moreplavci" z Európy, chceli našu zem, naše lesy, náš oceán… Mali zbrane a my sme mali len kamene a jednoduché nástroje z dreva. Takže sme sa vzdali veľkej časti krajiny. Tonga je naša“ Tú sme si nechali.

Zamestnankyňa letiska ku mne naťahuje ruku s presvedčivým výrazom v tvári. Chce skontrolovať moju letenku. Kým som ju nemal, tak som ani netušil, že existuje mesto Nuku’alofa. Preto jej palubný lístok podávam a som zvedavý, ako zareaguje, keď si prečíta názov mojej cieľovej destinácie. Nacvičeným pohľadom, po nej prebehla očami, zodvihla obočie a zahmkala s otázkou: Ideš na..? Hmm, Tonga? Prekvapene sa pýtam, ako na to prišla. Veď to nie je také známe mesto. Vymieňame si vzájomný úsmev a vracia mi letenku aj s odpoveďou, že sa tam narodila. Inak by zrejme tiež netušila, kde to je.
Sedím v lietadle, pozerám cez okno, na nekonečnú modrú oblohu a oceán. Nikde nevidieť nič iné. Hore modrá, dole modrá…  Nemám ani tušenia, kam sa to vlastne chystám. Sám som zvedavý, čo na mňa čaká, v tejto malinkej, ostrovnej krajine.
Mierim na územie jediného kráľovstva v južnom Pacifiku, ktoré nikdy nebolo kolonizované. Nedá sa povedať, že pokusy o to neboli a takisto, že krajina neprišla o značnú časť svojho územia, práve vďaka „moreplavcom z Európy“. Až do dnes si však Tonga zanechala svoj štatút monarchie. Ľudia tu svojho kráľa milujú. Rovnako, ako aj Boha, oceán a slnko nad hlavou. Hlavné mesto Nuku´alofa sa nachádza na najväčšom ostrove Tongatapu a hneď po pristáti som vedel, že tu sa čas meria trošku inak. To pravé dobrodružstvo však na mňa ešte len čakalo, na vzdialenejšom súostroví ešte o kúsok ďalej.
To, že som sa úspešne presunul do izolovaného sveta, niekde uprostred oceánu, zisťujem hneď v letiskovej hale, hlavného mesta Nuku’alofa. Tu sa meria čas celkom inak, ako sme zvyknutí v Európe. Batožinový pás nahrádza skupinka starších chlapov, ktorí priniesli plný voz s kuframi. Stačí ukázať na ten svoj a počkať, kým sa k nemu prederú.

V celom kráľovstve nie je ani jedna univerzita. Ak niekto chce študovať, na vysokej škole, musí odcestovať do susedného Fidži. To je však tiež, ostrov, ktorý kedysi spravovala Tonga. Rovnako, ako aj Samoa a ďalšie malé krajiny okolo, ktoré už dnes hlásia samostatnosť. Netreba bádať moc intenzívne a hneď je jasné, že kolonizácia Európanov značne ovplyvnila ich históriu.
Domáci to berú tak, že iná možnosť nebola. Ana, s ktorou som strávil veľa času, mi toho dosť prezradila: Vieš, keď prišli prví ľudia z ďalekého sveta, tak sme ich vítali priateľsky. Zrejme aj preto dostali naše ostrovy pomenovanie „Priateľské ostrovy“. To sa o nich povedať nedá. Chceli našu zem, naše lesy, náš oceán… Mali zbrane a my sme mali len kamene a jednoduché nástroje z dreva. Takže sme sa vzdali veľkej časti krajiny. Tonga je naša“ Tú sme si nechali. Tú nám nechal Boh, po tom, ako sa dohodol s naším prvým kráľom!
Na znak vďaky a úcty Bohu, sa kráľ zaviazal, že každú nedeľu, jeho národ nebude pracovať, ale oddychovať a modliť sa. Preto ešte stále, aj dnes táto tradícia pretrváva a v nedeľu sa nesmie nič, ale absolútne nič robiť! Ak by to niekto porušil, tak by nahneval nie len kráľa, ale aj Boha. No a ten by na nás mohol uvaliť nejaké nešťastie. To nikto nechce riskovať. Koniec koncov, je to aj v zákone a porušenie sa trestá.
Preto ideme spolu s Anou v nedeľu ráno, na omšu. Nepatrím medzi tých, ktorí chodia do kostola, no tu si to nechcem nechať ujsť. Napriek malému počtu obyvateľov, tu je na môj vkus dosť cirkví. O kostoloch ani nehovorím.

Je koniec marca, a to znamená tu, na južnej pologuli, že je jeseň a obdobie dažďov. Prší. Rozdiel v počasí je len ten, či prší trochu alebo poriadne. Ľudia sú tu na to však zvyknutí. Kanalizácia tu takisto ešte nedorazila alebo nefunguje. Neviem. Miestami nevidím, kde je chodník a kde cesta. Nie je nič neobvyklé, ak sa brodím vo vode ponad členky. Sledujem domácich obyvateľov a oni sledujú mňa. Predsa len, moc turistov tu nechodí. Ak áno, tak sú to len pasažieri z nejakej výletnej lode, ktorá tu na pár hodín zakotvila. Zatiaľ som však žiadnu bielu tvár, okrem tej svojej, v odraze z kaluže, nevidel.
Nevadí mi to. Práve naopak. Prišiel som tu kvôli domácim obyvateľom. Už od prvých okamihov a náhodných spoločných stretnutí, na ulici, mi je jasné, že to budú zrejme milí ľudia.
Byť cudzincom, v tejto časti sveta, je úžasná skúsenosť. Pri pohľadoch, od okoloidúcich domácich obyvateľov, sa niekedy neubránim spontánnemu smiechu. Pozerajú na mňa asi tak, ako zrejme ľudia pozerali na Ibrahima Maigu, keď sa po prvýkrát prešiel ulicami Bratislavy. Všetci sa na mňa stále usmievajú.
Možno je to zvedavosť, možno zábava a možno niečo celkom iné. Neviem, ale teším sa z každého stretnutia, ktoré takto dopadne. Muži aj chlapci nosia sukne. Ženy tiež. Niekedy na nich majú ešte ďalšiu vrstvu, no tá je vyrobená zo sušených listov. Tmavá pokožka, tmavé vlasy, a v nich živé kvety. Tak vyzerajú ženy v krajine Tonga. Spolu s krásnou opálenou pokožkou, bez mejkapu, sú z nich ženy krásne tak, ako celá krajina! Som zamilovaný zakaždým do tej, ktorá ide okolo mňa.

Nenechaj si újsť ani príspevky z môjho Instagramu. Okrem čerstvých informácií v podobe krátkych videí, fotografií alebo textov, sa tak dozvieš aj zaujímavé tipy, z aktualnej lokality.

Skôr, ako sa dám do zisťovania, ako preskúmať ostrov, však skúšam miestnu kuchyňu. Predpoklad, že bude exotická sa napĺňa v tom momente, keď predo mňa postavia tanier so zaujímavým obsahom. Surová ryba spolu s čerstvou zeleninou spokojne oddychujú v kokosovom mlieku. Chlieb tu moc nepoznajú a namiesto neho mám varený koreň lokálnej zeleniny tapioca. Jedlo také vynikajúce, že si hneď objednávam aj druhú porciu.
Počas intenzívneho dažďa domáci chodia po uliciach bosí. Ani na okamih neváham a napodobňujem ich aj ja. Privítanie sa s krajinou mám za sebou a púšťam sa do práce. Treba zohnať informácie o tom, ako sa po ostrove presúvať a takisto ako sa dostať na vzdialené ostrovy, kam mám namierené.
Tu zisťujem, čo je to pacifická pohoda a kľud. Ako hovoria aj domáci: „Proste žiaden stres, slnko je na oblohe, oceán je modrý, tak načo sa ponáhľať?“ Zrejme preto sa mi akosi nedarí zistiť, premávku lodí, na súostrovie Habai, kam chcem o pár dní vyraziť.
Jeden z mojich plánov, na Tonge, bol aj navštíviť nejakú miestnu školu a pozrieť sa, ako sa vyučujú deti v tejto krajine. S vybavovaním všetkého potrebného si musím dať trošku rýchlejšie tempo, lebo sa blíži víkend. Nedeľa. To je ten deň, keď sa v celej krajine nepracuje. Všetko je zatvorené a musí sa len oddychovať, relaxovať a ísť do kostola. Ak by niekto toto nariadenie pravidelne porušoval, tak mu môže hroziť aj väzenie. Je to kráľovské nariadenie a to má tú najdôležitejšiu výstrahu.

Miestni ľudia majú svojho kráľa veľmi radi. Chcem ho stretnúť aj ja. Najlepšia príležitosť, je v nedeľu v kostole. Chodí tam aj on, a preto sa tam budem musieť pobrať tiež. Tradícia, ktorá je od čias, keď prvý kráľ urobil dohodu s Bohom, stále trvá. Pre obe strany to bola výhodná ponuka a tak sa zrodila táto tradícia. Funguje až dodnes.
Informácia o tom, že nejaký beloch chce navštíviť miestnu školu, sa šírila rýchlosťou svetla. Pár hodín na to, ako som s tým vyrukoval na domácich, som už sedel v kancelárii ministra školstva a objasňoval mu svoje plány a zámer tejto návštevy.
V krajine je hlavný vyučovací jazyk Tonžština. Okrem angličtiny sa učí ešte japončina. To je kvôli silnému vplyvu a pomoci, z krajiny vychádzajúceho slnka. Deti, ktoré navštevujú školu na malých a vzdialených ostrovoch, sa zvážajú na vyučovanie v motorových člnoch. Ak je však škola a ostrov veľmi ďaleko, tak nie je nič neobvyklé, keď sa kvôli dieťaťu presťahuje celá rodina.

Ako vyzerá pacifická tragikomédia zisťujem v prístave. Tam sa márne snažím vypátrať, čo i len nejaký náznak časového harmonogramu odchodu lodí, na vzdialené ostrovy. Prehadzujú si ma od jedných dverí k druhým, potom k ďalším a ďalším. Takto stále dookola. Ja sa však na tie ostrovy dostanem, aj keby som mal v tom prekliatom prístave stráviť celý deň! Po značnej dobe nachádzam spriaznenú dušu, ktorá je ochotná pomôcť mi. Nejako automaticky si osvojila môj úkol a začala pobehovať od dverí k dverám, namiesto mňa ona.
Rozhodne sa jej darilo lepšie ako mne. Na kúsku papiera mi priniesla rukou napísané nejaké časy a mená. Boli to odchody lodí, na nasledujúce dni. Lenže to platilo len v tom prípade, ak bude dobré počasie.
Dobré počasie je celkom mystický pojem, najmä počas obdobia dažďov. Zjednodušené vysvetlenie je také, že loď vypláva ak príde kapitán a rozhodne, že sa ide na oceán. Ja to nijako neovplyvním, takže beriem ten papier s informáciami a prídem, na stanovený dátum. Objatie, slová vďaky a fotka na rozlúčku s tou ochotnou slečnou a deň je zasa hneď o poznanie krajší.

Loď má vyraziť ešte pred východom slnka o pár dní neskôr. Je to celkom ďaleko od miesta, kde som bol ubytovaný a poslúchnem radu, aby som si v predstihu objednal taxi, ktorý ma tam zavezie. Dostávam však ešte jednu radu: „to, že si si ten taxi objednám, ešte neznamená, že aj po mňa príde“. Tak sa aj stalo. Spolu s Lisou, z Nemecka, s ktorou som cestoval, po hlavnom ostrove, stojíme na kraji tmavej vozovky. Sámi, dávno po tom, ako malo prísť auto. Krátko na to, na nás, však máva zamestnanec hostela, že on nás zavezie. Zadarmo, lebo on nám poradil ten taxi.
Po pár dňoch som teda opäť v prístave. Teraz to však vyzerá inak, ako keď som tam bol naposledy. Bolo tam dosť ľudí s veľkými taškami a sliepkami alebo prasiatkami v klietkach. To bolo dobré znamenie. Zrejme tá loď nakoniec predsa len pôjde!
S krátkym meškaním, ktoré mi vôbec neprekážalo, sa mi rozkolísala pod nohami podlaha a pred očami sa naskytol pohľad, aký nebýva každý deň.

Stál som tvárou v tvár celému svetu. Teda tak som to cítil aspoň ja, no v skutočnosti som sledoval, ako sa pestrofarebná obloha odráža vo vlnách nekonečného oceánu. Takýto pohľad sa zrejme nejedenkrát naskytol mnohým moreplavcom, ktorí pred stovkami rokov objavovali svet. Kapitáni ako Cook, Tasman alebo Kolumbus. Tí všetci určite nejedenkrát stáli na špici lode a sledovali nekonečný horizont pred nimi. To isté som v tú chvíľu robil aj ja a cítil sa, ako najšťastnejšia bytosť vo vesmíre!
Po viac, ako desaťhodinovej plavbe rýchlo loďou som mal vystúpiť na súostroví Habai. To som si vybral zámerne, kvôli tomu, že je severnejšie a teda malo tam byť o poznanie lepšie počasie, ako na hlavnom ostrove Tangatapu. A prečo píšem, že som „mal“ vystúpiť? Lebo som nevystúpil. Jednoducho som to akosi poplietol. Zrejme kombinácia únavy a eufórie alebo konštelácia hviezd? Je to jedno, ako to nazvem. Podstatné je to, že som vystúpil na nesprávnom ostrove, ako som plánoval. Tým som si zabezpečil hneď niekoľko unikátnych poznaní a skúseností.
Stráviť takmer týždeň, čakaním na ďalšiu loď, na izolovanom ostrove, ktorého populácia je 260 ľudí, 6 automobilov, 5 kostolov a jedna prašná cesta, bola výzva, ktorá tam na mňa čakala. Na ostrove Ha’afeva nebol žiaden hostel, bankomat, obchod (7eleven) alebo ani asfaltové cesty. Bolo tam však niečo iné. Bola tam jedna malá základná škola, pre 24 detí. No a to som presne hľadal.

Okrem toho som si svojim omylným vystúpením, na nesprávnom ostrove zabezpečil aj to, že viacerí jeho obyvatelia videli po prvýkrát, vo svojom živote, belocha. Bol som atrakcia číslo jeden a ľudia sa na mňa chodili pozerať, ako na slona v cirkuse. Vďaka tomu zistili aj to, kde je Slovensko a podľa slov viacerých obyvateľov, na túto krajinu nikdy v živote nezabudnú, lebo ten blázon (ja), ktorý tu takmer týždeň s nimi pobudol, bol práve z tej neznámej, exotickej krajiny.
Starali sa však o mňa, ako o vlastného syna. Na ostrove bolo jedno malé zdravotné stredisko. Keďže v ňom nemali pacientov, tak tam bola voľná posteľ. Tam ma ubytovali. Každý deň mi niekto priniesol nejaké jedlo. Zadarmo. Len tak, aby som nebol hladný alebo aby videli toho blázna. Najviac sa o mňa starala Ana. Zdravotná sestra. Tá bola mojou tonžskou mamou po celý čas, na ostrove Ha’afeva, kde som „stroskotal“. Naučila ma veľa o živote Tonžanov a ja som jej zas na oplátku povedal čo to o Slovensku. Dozvedel som sa veľa vecí, ktoré by mi pred tým ani len nenapadli. Zistil som, že zo psa najlepšie chutia grilované rebrá s cesnakom. Ako sa dá žiť bez televízie, rádia elektriny alebo vodovodu. Tonžania boli ešte pred pár desiatkami rokov kanibali, takže vedia aj to, ktorá časť ľudského tela je najchutnejšia. Dnes to viem aj ja, lebo som bol zvedavý. Stačilo mi však len slovné podanie.

Život na takom malom ostrove, uprostred ničoho, je celkom iný, ako som si dokázal predstaviť. Spočiatku, keď som zistil, akého omylu som sa dopustil, som bol presvedčený o tom, že som ten najväčší blázon, na planéte. Keď som však malinký ostrov Ha’afeva opúšťal, tak by ma nikto na svete nepresvedčil o tom, že som na ňom zažil to najkrajšie dobrodružstvo v celom svojom živote!
Na začiatku cesty, po ostrovnej krajine Tonga, som plánoval okrem iného, aj stretnutie s kráľom, jedinej pacifickej monarchie. Vďaka môjmu „stroskotaniu“ som premeškal nedeľný kostol v hlavnom meste, na ostrove  Tongatapu, a tak aj vidieť kráľa naživo. Asi to tak malo byť. Zrejme nie nadarmo sa hovorí, že všetko sa stane pre nejaký dôvod. Aj ja som zrejme vystúpil na inom ostrove, ako som plánoval, kvôli tomu, že som tam mal niečo objaviť. Tak sa aj stalo. Našiel som tam niečo nové. Našiel som tam kus toho, čo som doposiaľ netušil. Na ostrove Ha’afeva som našiel aj kúsok svojho nového ja. Dúfam, že svojim pobytom som na tom malom kúsku zeme nechal aj kúsok zo seba. Teda okrem tých, ktoré som zahrabal, do piesku, na pláži (ak tam pôjdeš, tak ich nehľadaj).

Posledný deň, keď som bol tam, kde som svoju cestu aj začínal, na letisku, som nemohol prehliadnuť nezvyčajný ruch, vo svojom okolí. Bolo tam akosi až príliš moc ľudí a všetci boli pekne oblečení. Vonku hrala živá kapela a smerom k pristávacej dráhe bol natiahnutý červený koberec. Niečo sa musí diať! A veruže sa aj dialo.
V ten deň, ukončoval svoju oficiálnu návštevu ostrova Tongatapu, nórsky princ Haakon. Značnú časť svojej cesty trávil s tonžským kráľom. Ako sa na správneho hostiteľa patrí, tak kráľ bol odprevadiť princa k lietadlu spolu s celou nórskou kráľovskou výpravou. Sám som tomu nechcel veriť, ale nakoniec som nielenže stretol kráľa, celej krajiny Tonga, ale dokonca som cestoval v jednom lietadle, spolu s nórskym princom a jeho rodinou.

Asi to tak malo byť.

Ďalšie fotografie aj informácie z Tongy, nájdeš na mojom blogu o cestovaní photoandtraveling.com

Nech sú aj tvoje cesty fajn!

Aleš :-)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Pribudlo 22 prípadov, Slovensko má spolu už viac ako 300 nakazených

Premiér predstavil sedem rýchlych opatrení na pomoc ekonomike.

Oszkár Világi: Štát by mal teraz podporiť všetkých. Nemáme čas

Slovenská rafinéria musí riešiť viacero problémov.


Už ste čítali?