Šťastie by chcel zrejme každý. Len niektorí ho naozaj aj získajú. Vraví sa o ňom aj to, že je vrtkavé, odvážnemu alebo pripravenému praje atď. Dokonca som už videl aj mnoho poučiek na to ako ho získať. Tiež som ho „párkrát“ hľadal. Niekedy sa mi to podarilo a niekedy som sa zas len bezcieľne motal. Našiel som však niečo celkom iné. Vždy lepšie ako nič. Je rok 2020 a na pultoch kníhkupectiev sa to priam hemží kadejakými návodmi na to, ako nájsť to svoje. Šťastie. Niektoré som skúsil opakovane aj ja, iné už radšej nie. Ďakujem. Každému vyhovuje niečo iné. Samozrejme.
To v čom však s mnohými súhlasím je to, že na šťastie netreba čakať. Áno, z času na čas to „spadne“ aj niekde celkom mimo, no na to sa spoliehať nebudem. To čo sa mi osvedčilo mnohokrát bolo vždy takmer identické. Šťastiu treba ísť oproti. Čím väčšie kroky budem robiť, tým lepšie. Aj tu som mnohokrát šliapol celkom mimo, no aspoň som tak získal novú skúsenosť. Niekedy trpkú, no o to som bol lepšie pripravený na ďalší krok.
Nikdy mi však nenapadlo, že mať šťastie, nemusí byť vždy ten najlepší variant. Prečo? Rozoberiem nižšie. Len čítaj. Zistíš.
Či už mi to uveríš alebo nie, tak šťastie je zvláštna vec. Keď som bol mladší, tak som si vždy myslel, že mať šťastie, je hotové terno. Fakt. Nikto by mi to z hlavy nevyhovoril. Mnoho vecí sa však zmenilo. Aj môj názor. Dnes viem, že to tak celkom byť nemusí.
Prečo?
Nebolo to raz, dva ani tri. Bolo to viackrát a celkom pravidelne. V situáciách, keď som sa zamýšľal nad tým „ako to je možné“, že sa niečo takto posralo, tak mi niekto povedal: „Ty máš, ale šťastie!“
Najskôr som tomu nerozumel, no dnes na to pozerám celkom inak. Svojím spôsob to je naozaj tak. Mám šťastie, veď kto by mohol povedať, že sa mu stali také veci, o ktorých sa druhým ani nezdá? Ver, či never, mne sa dejú stále. Samozrejme nie každý deň. Prichádzajú, ako dúha. Nikdy neviem kedy bude ďalšia. Aj napriek tomu, že zrejme zmoknem, tak mám z nej nakoniec radosť. Tak to je aj s tými „mojimi“ situáciami. Nech som úprimný, tak nie vždy mám z nich radosť, no s odstupom času sa na nich poriadne pobavím. A keď o nich hovorím druhým? Najčastejšie reakcie sú také, že poslucháči neudržia smiech a vybuchnú do spontánneho smiechu. Ojedinelá reakcia nie je ani tá, že na mňa pozerajú s otvorenými ústami. Stáva sa aj to, že mi neveria… Fakt, musím ich o tom presviedčať.
Keď som odchádzal, z jedného, z mojich predošlých zamestnaní, tak som dostal takú tu darčekovú kartu, na ktorej bolo napísané:
„Aleš, podarilo sa ti to, čo ešte nikomu inému“
Aby som to trochu upresnil, tak to bolo na margo toho, že som počas jedného pracovného dňa urobil naozaj to, čo baví mojich ex-kolegov do dnes (viac než 10 rokov). Toto sú presne tie situácie, ktoré keď sa udiali, tak som im nechcel ani uveriť, no neskôr sa stali námetom na tie najlepšie rozprávania.
Prečo vlastne o tom všetko teraz píšem? Ok, priznávam, mám trochu postranný úmysel. V rámci aktuálnej situácie na Slovensku, keď je to tak, ako to je (Covid-19), tak mi napadlo, že možno týmto článkom odvediem pozornosť od toho, čo mnohých nerobí práve najšťastnejších. Takže si nasypem trochu popola na vlastnú hlavu. Prečo nie, ak to má byť pre dobrú vec.
Vrátim sa teda k téme článku. Príhody si nevymýšľam. Sú to udalosti, ktoré sa mi naozaj stali. Ako som už spomínal, niekedy znejú až ako neuveriteľné. Neviem či žiaľ alebo našťastie, no je to tak.
Presne tak to je aj vtedy keď niekomu rozprávam o tom, ako mi skončil jeden z predošlých vzťahov. Reakcie sú zakaždým priam identické. Výbuch smiechu alebo sánka dole. Mimochodom téma ja a ženy, to by som mohol napísať samostatnú zbierku čiernej komédie. O tom asi inokedy.
V lete som si kúpil nový laptop. Nepíšem to kvôli tomu, aby som machroval, ale to je vlastne príbeh, kvôli ktorému píšem celý tento článok. Takže všetko na laptope šliapalo tak ako malo. Po pár mesiacoch mi museli vymeniť celý displej, lebo nejak začal blbnúť. To bolo ok. Pár týždňoch na to, som však musel ísť do servisu opäť. Keď som pracoval na spomínanom laptope a mal k nemu pripojenú myš aj reproduktor, tak to proste blblo. Buď nešla myš, reproduktor alebo nefungovalo nič.
V servise som to odovzdal a čakal niekoľko dní. Vymenili mi základnú dosku a zobral som si laptop naspäť. Nie však nadlho. Hneď ako som ho doma zapol a začal inštalovať všetko potrebné, tak sa tá istá chyba, kvôli ktorej som reklamoval laptop, prejavila takmer ihneď.
Laptop som ešte v ten večer zobral naspäť do servisu. Zobral som aj myš s reproduktorom. Tam technik skúšal všetky možné kombinácie s rôznymi inými reproduktormi a myšami. Zhŕkli sa tam okolo mňa ďalší zamestnanci.
Asi po hodine takýchto testov, na mňa s jemnou intonáciou v hlase, prehovorila jedna žena z tej skupinky, so slovami, že „mám šťastie“ lebo takýto problém ešte nezažili. Odpovedal som, že ma to neprekvapuje.
Laptop teda išiel na ďalšie testy, spolu aj s ostatnými zariadeniami, ktoré som používal. Po pár dňoch identifikovali problém v reproduktore. Preto mi vrátili všetko, čo som im tam nechal. Doma som používal teda len laptop a myš.
Na druhý deň som išiel pracovať do kaviarne. Zobral som laptop aj myš. Čuduj sa svetu, v tej kaviarni im zhodou okolností hrala hudba z reproduktorov, ktoré nijako a nikdy pred tým neboli nijako pripojené k môjmu laptopu. Po chvíli, ako som začal pracovať, sa stalo niečo zvláštne. Hudba z reproduktorov začala blbnúť presne tak, ako to robilo aj mne doma. Majiteľ kaviarne nechápal, čo sa deje a len zúfalo krútil hlavou. Keď som vypol môj laptop, tak všetko zasa fungovalo tak, ako malo. Bez jediného problému.
Na druhý deň som „spokojne“ kráčal do servisu opäť. Už sa na mňa z diaľky usmievali, lebo si ma pamätali. Úsmevy som im predsa opätoval. Boli na mňa milí. Vysvetlil som im situáciu a laptop zasa nechal v servise.
Po pár dňoch mi volajú technici s informáciou, ktorá ma neprekvapuje. Povedali mi, že za celý čas, čo je ten servis servisom, sa s takýmto problémom nikdy nestretli. Mám šťastie! Hej mám, pomyslel som si. Mimochodom stále čakám na laptop, lebo sa nevrátil zo servisu. Tentokrát mi oznámili ešte aj to, že problém bude s najväčšou pravdepodobnosťou v myške a vymenia mi ju. Pre istotu menia opäť aj základnú dosku v laptope. Uvidím, keď mi to všetko vrátia a ja to zasa skúsim niekde „odpáliť“.
Šťastie teda môže maž rôzne podoby. Takisto sa naň dá pozerať z rôznych uhlov. Niekedy to môže byť aj otravná podoba šťastia. Nech je to akokoľvek, buďme radi, že sme stále radi. Tešme sa z toho, že máme to čo máme. Ako sme sa nejedenkrát mohli zrejme všetci presvedčiť, tak aktuálna situácia sa môže zmeniť, na nepoznanie, zo dňa na deň. Buďme na seba milí a doprajme si vzájomne viac úsmevu. Je zadarmo a má fantastický dopad na naše okolie.
Tak prečo nie?
Nech už robíš čokoľvek, druhých do toho prd. Ak ťa to baví a nikomu tým nerobíš vedome zlo, tak prečo nie? Hlavné je to, čo si odpovieš, ak sa spýtaš sám seba otázku: Robí ma to šťastným?
Zaujímajú ťa aj ďalšie články z mojich ciest po svete?
Všetky nájdeš na mojom blogu o cestovaní photoandtraveling.com
Maj sa fajn,
Aleš
