Viróza. Čo mi ukázala a čo mi (zatiaľ) berie

Autor: Aleš Tvrdý | 7.4.2020 o 6:33 | Karma článku: 5,26 | Prečítané:  668x

Nejedenkrát som počul od iných, že u nás, na Slovensku, sú ľudia akýsi nevrelí. Nevedia sa usmievať, berú všetko príliš vážne, sú arogantní, egoistickí alebo protivní na všetkých okolo seba

Viróza sa dnes skloňuje asi všade. Je tu však niečo, s čím sa chcem podeliť. Viackrát som písal o svojich skúsenostiach, so stretnutiami so západniarmi* ktorí cestovali po svete. Rovnako ako aj ja. Žiaľ, bilancia pre nás, belochov, nie je ani lichotivá. Je alarmujúca. Zakaždým, keď som o tom napísal, tak sa dostavili aj identické reakcie, na moje „zážitky“. Vždy sa našiel niekto, kto tvrdil to, že preháňam, som zaujatý, nerozumiem realite, sedím len v hotelovom rezorte a odtiaľ kritizujem… No proste vždy to boli argumenty obdobného tipu.
Dnes však nechcem o tom. Dnes chcem o niečom úplne inom. Teda o opačnej strane tejto mince. Myslím, že by bolo dosť nefér, ak by som opisoval len svoje negatívne skúsenosti. Je jedno či by boli so západniarmi alebo inými cudzincami. Nebolo by to objektívne a to rozhodne nemám v úmysle. Tak ako sa vždy poteším pozitívnej skúsenosti napríklad s Aziatom, tak mám obrovskú radosť aj z toho, ak je takáto situácia s niekým, zo západu.
*Európanov a Severoameričanov volajú vo zvyšnej časti sveta západniari. Je jedno či sme z Francúzska alebo Slovenska. Áno, aj Kysučan je západniar.

Nejedenkrát som počul od iných, že u nás, na Slovensku, sú ľudia akýsi nevrelí. Nevedia sa usmievať, berú všetko príliš vážne, sú arogantní, egoistickí alebo protivní na všetkých okolo seba. Každý má nejakú skúsenosť. Práve teraz, keď je situácia taká aká je. Mám na mysli aktuálne nariadenia a šíriaca sa viróza po svete. Mohlo by sa zdať, že ľudia budú na seba ešte horší. To je jedna z dvoch možností. Tá druhá je taká, že budú na seba milší. No a práve o tejto druhej možnosti sa chcem dnes trochu viac rozpísať.

Prečo vlastne? Ako som už spomínal, tak som presvedčený o tom, že by zrejme nebolo minimálne fér, ak by som opisoval len negatívne skúsenosti z tej, či onej krajiny. Svoje príbehy opisujem tak ako sa stali. No a práve v posledných dňoch sa stal ďalší. Práve skúsenosť z posledných týždňov ma veľmi milo prekvapila.

Dnes je celosvetovo témou číslo jeden viróza. Žiaľ. Viem si predstaviť aj iné témy, ktoré by mohli dennodenne oblietať svet, ako sobí záprah so Santa Clausom (v krajinách kde tomu veria, my máme predsa Ježiška). Azda nie je jediný spravodajský portál, kde by nebola čo i len jedna zmienka, o aktuálnej situácii s virózou. Niekedy sa môže zdať, že je už toho až moc, no verím resp. chcem veriť, že to má svoj význam a účel.

Nejedenkrát som sa však zamýšľal už aj nad tým, ako to môže vplývať na ľudí. Napríklad na Slovensku. Tu, v krajine, kde žijem (Taiwan), mám dlhodobo pocit, že domáci to berú celkom OK. Lenže u nás doma, na Slovensku, sme celkom iný národ, iná mentalita, iné hodnoty, iné proste všetko. To čo máme spoločné, je azda len planéta, na ktorej sa nachádzame a slnko nad hlavou.

Priznám sa, že som nejedenkrát premýšľal o tom, ako bude vyzerať viróza u nás a ako ľudia na Slovensku zvládnu akceptovať tento stav . Áno, súhlasím, že toto neznie moc patrioticky, no vychádzam z vlastných skúseností. Zrejme sa to opäť mnohým páčiť nebude, no je to tak. Čo sa však stalo v uplynulých týždňoch, ma viac než príjemne prekvapilo. Idem už, ale konečne k veci.

Živím sa tým, že cestujem. Možno to znie divne, no je to tak. Nepíšem to kvôli tomu, aby som machroval alebo chcel robiť zo seba mača. Nie, ani omylom. Píšem o tom kvôli tomu, aby som zdôraznil to, že ma živí cestovný ruch. Zrejme je mnohým jasné, že aktuálna situácia (viróza), je taká, že viaceré odvetvia prechádzajú ťažkým resp. existenčným obdobím.

Nenechaj si újsť ani príspevky z môjho Instagramu. Okrem čerstvých informácií v podobe krátkych videí, fotografií alebo textov, sa tak dozvieš aj zaujímavé tipy, z aktualnej lokality.

Mnoho spoločností, firiem, ale aj jednotlivcov, ktorí zarábajú práve na cestovnom ruchu majú na čele častejšie vrásky starostí ako radosti. Cestovný ruch sa dostal do ťažkej situácie. Chcel som tím povedať toľko. Ako som spomínal, tak aj moje financie sú od tohto odvetvia priamo závislé. No a keďže cestovanie má v aktuálnych týždňoch stopku, tak sa to samozrejme odzrkadľuje a na mojej každodennej rutine.

Síce nemám naordinovanú karanténu, no zdržiavam sa poväčšine najmä doma. Je to z toho dôvodu, že neviem kedy sa opäť dostanem do pôvodného pracovného módu tak, ako tomu bolo aj pred tým ako vypukla viróza v Európe.
Áno, som na tropickom ostrove a tu sa dá stále toho vidieť viac než dosť, no radšej som s financiami opatrný. Chápeš, aby bolo aj na horšie časy, ktoré dúfam neprídu. Takisto nemôžem opustiť Taiwan, lebo by som sa tu už nemohol vrátiť (krajina momentálne neprijíma cudzincov je to prevencia a mala by sa tak zastaviť viróza). Okrem toho nemôžem ísť ani do okolitých krajín, lebo tam je to obdobné s preventívnymi nariadeniami.

Tento mesiac som sa plánoval presťahovať do Thajska, no to je nereálne, lebo aj táto krajina robí značné opatrenia voči tomu, aby sa chránila. Dá sa teda povedať, že som tu v takom miernom väzení. Nesťažujem sa. Je tu bezpečné. Bezpečnejšie ako v mnohých iných krajinách krížom krážom po celom svete. Prečo je tomu tak, som písal minule v tomto článku(klik).
Onedlho mi však skončí platnosť víz. Budem tu teda ilegálne, no je to ok. Vláda myslela aj na to a so žiadosťou o amnestiu by nemal byť žiaden problém. Zistím čoskoro. Potom budem môcť machrovať, že som dostal v živote amnestiu a nedal mi ju Mečiar.

V tomto období mi napísalo veľa ľudí zo Slovenska. Pýtali ste sa ma na mnoho vecí. Lenže je tu aj niečo, čo ma naozaj veľmi príjemne prekvapilo. Viacerí priatelia, ale aj známi. Takí, ktorých poznám takmer celý život, no aj takí, ktorých som v živote stretol len raz. Viacerí z týchto ľudí ste sa pýtali, ako na tom som, v tom ďalekom svete.
Pýtali ste sa na to, ako som na tom aj s prácou a teda logicky aj so svojimi financiami. Napriek tomu, že by som vám mohol byť celkom ukradnutý, lebo určite máte plno svojich starostí, tak realita je presný opak.
Viacerí z vás ste sa mi ponúkli s tým, že mi pošlete peniaze, lebo je vám jasné, že momentálne to je tak, ako to je. Aj napriek tomu, že ani vy nemôžte zrovna fajčiť karibský tabak, v zrolovanej sto eurovej bankovke, ste boli ochotní poslať mi nejaké peniaze. Aby som mal na jedlo alebo výdavky, ktoré sú spojené s bežným fungovaním každého z nás.

Priznám sa, že zakaždým, keď som si prečítal takúto správu, od každého z vás, tak som mal v očiach slzy od dojatia. Neviem slovami ani len opísať to, ako moc si vážim vašu ochotu. Napíšem preto len ĎAKUJEM. Viem, jedno slovo je možno málo, no v mojej mysli je v tom slove obsiahnuté všetko, čo nedokážem povedať. Je tam celá moja úprimná vďaka, za to, akí ste ochotní a nápomocní!

Tento článok nepíšem kvôli tomu, aby som oslovil čo najviac ľudí a pýtal peniaze. Nie, to vôbec nie. Našťastie je moja finančná situácia stále ok. Tento článok píšem ako vďaku a prejav toho, že si cením vašu ochotu pomôcť aj v tých časoch, keď by ste celkom právom mohli myslieť len na seba. Tento článok píšem preto, lebo sa chcem podeliť o obrovské gesto, ktorého svedkom som bol ja sám.
Prajem si len toľko, aby si ľudia na celom svete pomáhali stále, bez ohľadu na to, kde sú, kto sú, čo robia alebo čo nerobia. Sme predsa ľudia a jednou so základných charakteristických čŕt človeka je byť humánny, byť ľudský. Tak prečo nie?

Viem, zrejme by som nemal použiť takéto slovné spojenie, no skúsim to. Aj napriek tomu, že nás aktuálna viróza, všetkých dosť skľučuje, tak si myslím, že je na tom aj niečo, čo nám ukázalo to, čo sme doteraz možno nevideli, možno nechceli vidieť alebo sme na to proste zabudli. Verím však tomu, že nikdy nie je neskoro začať odznova.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Prečo treba byť pokrstený

Z úst Igora Matoviča sme sa dozvedeli, že si úradníkov v štátnej správe budú vyberať spomedzi svojich ľudí.


Už ste čítali?