Vzťah na diaľku cez zatvorené hranice

Autor: Aleš Tvrdý | 28.5.2020 o 5:36 | Karma článku: 5,02 | Prečítané:  1462x

Vzťah na diaľku začína prejavovať svoje úskalia. Začína sa boj s časom, vlastnými démonmi a ktovie s čím všetkým ešte. Dni idú pomaly a ťažko. Každý deň tlačím kalendár na ďalšiu stranu.

Vzťah na diaľku je tiež iný počas týchto „nových začiatkov“. Čo som sa naučil vďaka tomu, čo sa za posledné mesiace deje na svete? Myslím situáciu okolo pandémie. Je toho dosť. Vlastne sa dá povedať, že som sa za posledné mesiace toho naučil viac než dosť. Možno aj príliš. Nechcem tým povedať, že by som bol na tom tak dobre, aby som sa už nemusel nič nového učiť. Ani zďaleka. Myslím to tak, že tých nových vecí, ktoré som objavil práve vďaka tomu, že som izolovaný od sveta, nemôžem robiť to čo ma baví, nemôžem byť s tým koho mám rád, je viac než dosť.
Žiaľ.

Ak radšej počúvaš ako čítaš, tak som nahral celý článok do záznamu. Klikni tu a kľudne si zvyšok textu vypočuj

Od začiatku, ako to cele nastalo, som aktívne sledoval to, ako sa svet bude pasovať so situáciou, ktorú servíroval. Ani v tom najhoršom sne mi však nenapadlo, že to bude mať také následky, aké pociťujem dnes.
Je nám zrejme všetkým jasné, že niekoho sa táto situácia nedotkla takmer vôbec a iných to zasiahlo celkom presne. Patrím do druhej skupiny. Žiaľ. Viem, že by to mohlo byť aj horšie, no dúfam, že nebude. Ďakujem stačilo.

Vo viacerých svojich článkoch som písal o tom, že na to aby sa človek dostal do raja, nemusí zomrieť. Takisto, som písal aj o tom, že sny sú krásne, no realita chutí omnoho lepšie. Dnes už viem niečo iné. To s tým nebom stále platí, no dnes viem aj to, že to isté platí aj s peklom. Netreba zomrieť, aby si niekto prešiel svojim vlastným peklom. Aby dennodenne bojoval so svojimi démonmi, ktorí sú na pozore stále a nedajú pokoj takmer celý deň. A ako to je s tými snami? Takisto. Práve posledné týždne, ba dokonca už reálne môžem povedať aj mesiace, to je tak, že cez deň len prežívam a v noci je to krásne, čo ma robí aspoň ako tak šťastným. Moje sny sú krajšie ako realita. Prišiel som aj na to, že všetky tie pekné a múdre citáty, ktoré čítam po internetoch, sú pravdepodobne výsledkom myslenia ľudí, ktorí boli práve v dobrom psychickom rozpoložení. Možno sa mýlim. Neviem. No neviem si však predstaviť to, že by niekto, kto je na tom zle, začne sypať len tak „z rukáva“ tie múdre a povzbudzujúce vety.

Nesťažujem sa. Len sa chcem zdôveriť s tým, aké to momentálne je. Príde mi to celkom fér. Jedna vec je písať o tom, ako som sa dostal nejaké krásne miesta kdekoľvek na svete, no vec druhá je taká, že každý z nás máme aj horšie obdobia. Ani ja nie som výnimka a práve jedným takýmto obdobím si prechádzam. Vzťah na diaľku sa celkom skomplikoval. Viem a celkom súhlasím, že ľudia na celom svete sa majú omnoho horšie. Nemajú čo jesť, nemajú kde spať, sú ťažko chorí a podobne. Dôležité je však podľa mňa okrem fyzického zdravia aj to duševné. No a práve to je to, čo sa mi za posledné týždne poriadne nalomilo. Práve vďaka tomu si prechádzam svojim „peklom“.
Je za tým viacero dôvodov. Pochopiteľne. Niekedy mám pocit, že hrám hlavnú úlohu v zlom filme.

Nenechaj si újsť ani príspevky z môjho Instagramu. Okrem čerstvých informácií v podobe krátkych videí, fotografií alebo textov, sa tak dozvieš aj zaujímavé tipy, z aktualnej lokality.

Pred pár týždňami mi píše kamarátka:
„Aleš, zvládaš to skvele, len tak ďalej! Máš ťažké obdobie, ale ideš ďalej. Máj bude tvoj šťastný mesiac!“
Je koniec mája a ja premýšľam o jej slovách. Apríl ma naozaj poriadne nalomil. A čo ten máj? Neviem celkom presne. Zamýšľam sa teda hlbšie a snažím sa ho rekapitulovať. Áno, kamarátka mala pravdu. Máj mi priniesol aj pozitívne informácie. Našťastie. Bol to síce mix pozitív aj negatív, no predsa. Tie pozitíva ma takpovediac zachránili. Mala pravdu. Veril som, že jej slová budú pravdivé. Stále je čo robiť, aby to bolo opäť ešte lepšie, no zrejme netreba tlačiť na pílu, ale tešiť sa z toho čo je. Tešiť sa z toho, že je to tak ako to je. Niekedy to je ťažké. Stačí mi však spomenúť si na apríl a naháňa ma opäť hrôza. Nie, nie, to nechcem. To opäť nepotrebujem. Ďakujem.

Keď som bol naposledy na letisku a išiel k odletovej bráne, bolo pred koncom februára. Eskalátor ma viezol ďalej od osoby, ktorá tam prišla so mnou. Síce to bolo ťažké lúčenie, no vedel som, že sa stretneme opäť, za pár týždňov. To sa však nestalo. Po mesačnom odlúčení, sa to natiahlo na dva mesiace. Medzičasom sa uzatvorili hranice mnohých krajín. Medzi nimi aj tá, kam som sa mal v apríli presťahovať. Za ňou. Za tou osobou, ktorá prišla na letisko so mnou. Obaja sme vedeli, že vzťah na diaľku bude niekedy ťažký, no ani jednemu z nás nenapadlo, ako moc to bude počas tohto obdobia.

Sám seba a zároveň aj ju utešujem, že to je ok a onedlho sa všetko vráti opäť do normálu. Presťahujem sa o niekoľko týždňov neskôr. Je koniec apríla a thajská vláda oznamuje, že hranice neotvorí minimálne ďalšie dva týždne. Čakáme teda ďalej. Po 14 dňoch sa však toto nariadenie predlžuje až do konca mája. Čakáme.

Vzťah na diaľku začína prejavovať svoje úskalia. Začína sa boj s časom, vlastnými démonmi a ktovie s čím všetkým ešte. Dni idú pomaly a ťažko. Každý deň tlačím kalendár na ďalšiu stranu. Každé ráno si pripisujem ďalší jeden plusový bod za to, že som zvládol ten predošlý deň.

Je pár dní po polovici mája a ja už som zbalený, na to, že sa konečne presťahujem. Už len niekoľko dní a konečne, budem s ňou. Tak moc mi chýba. Prichádza však ďalšia nemilosrdná rana. Hranice sa neotvoria ani tentokrát a budú zatvorené minimálne do konca júna. Táto informácia ma zasiahla veľmi hlboko. Už sú to tri mesiace odvtedy, kedy som ju videl naposledy a teraz viem, že ju neuvidím ešte minimálne ďalších 6 týždňov. Nechce sa mi veriť, že toto čo ma čaká v najbližšom období, bude moja dennodenná realita. Veď už toho bolo dosť. Musím len čakať.

Vždy som sa bál zubára. To bol vždy môj strašiak číslo jeden. Dnes viem zasa niečo nové. Zubár už nie je na prvom mieste. Vystriedal ho nový pocit. Bezmocnosť. Práve tu som objavil počas uplynulých troch týždňoch. Nemôžem robiť absolútne nič. Je to skľučujúce a ja by som si išiel radšej dať vytrhnúť zub ako cítiť túto bezmocnosť. Nedá sa však. Aby toho nebolo málo, tak budem musieť tak či tak ísť aj k zubárovi. Bude mi trhať zub. Počas tejto bezmocnosti. Skvelá kombinácia.

Pôjdem, nech ťahá to čo treba a potom budem opäť čakať. Budem čakať do konca júna. Bezmocne, lebo inak sa nedá. A potom budem veriť v zázrak. Každý deň sa nejako posilňujem na duchu, no stále prehrávam. Chýba mi. Tri mesiace sú za mnou, no neviem koľko ma ešte čaká. Plán o tom, že sa presťahujem a budeme spolu nie je jasný. Práve to, vďaka čomu prežívajú mnohé vzťahy na diaľku, my nemáme. Termín, kedy sa znovu uvidíme. To čakanie mi však príde už ako nekonečné.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Zmeny v Smere: Kaliňáka by mohol nahradiť Kaliňák

V sobotu o podpredsedoch rozhodne pracovný snem.

Dobré ráno

Dobré ráno: Rozpadne sa jedna z najlepších fakúlt na Slovensku?

Prečo je vzbura na jednej z najlepších slovenských fakúlt.

Stĺpček Jakuba Fila

Fico sa obklopuje trollmi, lebo si chce v politike už len tak trollovať

Na poslednú misiu chýba vízia.


Už ste čítali?