Guilin je pre nás nepoznaná Čína

Autor: Aleš Tvrdý | 11.6.2020 o 5:34 | Karma článku: 4,18 | Prečítané:  1080x

V minulosti tu chodili najznámejší čínski básnici, maliari alebo ďalší umelcovia, aby tu našli svoju múzu a inšpirovali sa. Ráno teda prenajímam bicykel a idem sa túlať po okolí aj ja

Guilin bol pre mňa veľkou neznámou. Cestovanie po krajine akou je Čína, je samostatná kapitola. Asi neexistuje jediný výlet, ktorý som tu absolvoval, bez nejakého podivného zážitku. Pred pár mesiacmi som písal o tom, aké to bolo ísť vlakom, vo vozni tretej triedy. To je zatiaľ jedna z tých top udalostí, v tejto krajine.

Ak radšej počúvaš ako čítaš, tak som nahral celý článok do záznamu. Klikni tu a kľudne si zvyšok textu vypočuj

Dnes to bude o tom, ako som sa vybral hľadať rybárov, ktorí po mnohé roky chytajú svoje úlovky tak, že im v tom dopomáhajú ich operení pomocníci. Nepotrebujú tak žiadne udice alebo hocijaké iné rybárske náčinie. Vlastne niečo predsa. Majú sieť, no tá nemá nič spoločné s tým, že ryby chytajú kormorány.

Na koniec svojej dvojmesačnej cesty, počas ktorej som cestoval po Oceánii a Ázii, som sa rozhodol vyhľadať práve spomínaných rybárov. Dlhodobo ma hypnotizovali fotografie starých Číňanov, ktorí v krásnom prostredí a kormoránom na malej, drevenej loďke, chytajú ryby. Nevedel som kde presne mám ísť, aby som ich našiel. Jediná informáciu, ktorá bola v môj prospech, bolo mesto Guilin. To bol úkol podobný tomu, ako keby som išiel hľadať rybárov, na ploche veľkej ako polovica Slovenska. Nevadilo mi to, mal som čas. Letenku som si kúpil s dostatočnou časovou rezervou.

Mám rád cestovanie vlakom, no už som sa nevedel dočkať toho, kedy konečne opustím ten, v ktorom som sedel na ceste zo Šanghaja. Ak si o tom chceš prečítať viac, stačí kliknúť tu. Guilin je na Čínske pomery malé mesto. Žije tu „len“ 4.7 miliónov obyvateľov. V porovnaní so spomínaným Šanghajom, je to o 20 miliónov menej, takže to je dosť rozdiel.

Vrátim sa však k pointe. Bolo mi jasné, že tých rybárov nenájdem v centre mesta Guilin. Budem musieť zájsť hlbšie, do vnútrozemia, na vidiek. Veľmi som sa na to tešil, lebo vidiek je vždy celkom iný, ako mesto. Aj tu, v Číne, to stále platí. Porovnať ultramoderný Šanghaj a nejakú rybársku osadu v Číne je niečo podobné tomu, ako keby som porovnával jazdu na Ferrari s jazdou na… Hmm, na čom? Ako ísť pešo. Obe majú svoje čaro, no sú diametrálne odlišné. Snáď chápeš ako to myslím.

Recepčná v hosteli, kde som bol ubytovaný vedela po anglicky a hneď som ju preto atakoval otázkami o tom, kde nájdem spomínaných rybárov. Nevedela kam presne sa mám vybrať, no aspoň ma usmernila. Podľa jej slov mám ísť do mesta Yanshuo. Skôr ako sa tam však vyberiem, by som si mohol ísť pozrieť malú, horskú dedinku, kde sa pestuje ryža. Malo to byť údajne veľmi pekné miesto. Veril som jej a hneď som si rezervoval miesto v dodávke, ktorá sa tam mala na druhé ráno vybrať.

Malo ísť o terasovité políčka, kde sa pestuje ryža už viac než 2000 rokov, tým istým spôsobom. Napriek tomu, že nebola práve sezóna, ale bolo tesne po nej, aj tak som si to chcel ísť pozrieť. Nevedel som ako dlho sa tam zdržím. Plán bol taký, že ak sa mi tam bude páčiť, tak sa zdržím a odtiaľ sa následne presuniem do Yanshuo.

Počasie mi moc neprialo. Aj napriek tomu bolo to miesto veľmi pekné. Celá lokalita Guilin, je ako iná krajina. Predsa len, Čína je obrovská. Toto bola celkom iná Čína ako tá, z ktorej som tu prišiel. Malá dedinka v kopcoch, kde sa premávali jednoduchí Číňania. Toto som potreboval. Po tých tlačeniach v mestách ako Peking, Šanghaj, Xian alebo Hongkong, som sa cítil ako na inej planéte. Keďže som neplánoval počas svojej dvojmesačnej cesty navštíviť horské prostredie, tak som nemal teplé oblečenie. Práve tieto ryžové polia boli dosť vysoko v horách a bolo tu dosť chladno. Nechcel som prechladnúť. Večerným autobusom som sa teda prepravil do druhej destinácie, aby som bol opäť bližšie k rybárom.

Yanshuo bolo o poznanie väčšie mesto. Väčšie a najmä viac turistické. Hlavná ulica bola niečo ako cirkus pod holým nebom. Tu bola koncentrácia ľudí ako na nočnom trhovisku. Hlasná hudba, diskotéky, bary… No proste všetko to, čo je aj vo všetkých turistických uliciach, po celom svete. Dobré vedieť. Značím si, ktorej ulici sa mám veľkým oblúkom vyhýbať.

Okolie tohto mesta je však veľmi pekné. V minulosti tu chodili najznámejší čínski básnici, maliari alebo ďalší umelcovia, aby tu našli svoju múzu a inšpirovali sa. Ráno teda prenajímam bicykel a idem sa túlať po okolí aj ja.
Číňania aj dnes túto oblasť považujú za jednu z najkrajších z celej krajiny. Po tom, ako som absolvoval svoju cyklo obhliadku, sa im ani nečudujem. Mnohokrát som sa nestačil obzerať okolo seba, aby som videl všetku tú krásu navôkol. Stále som však v meste a nevidel som rybárov. Pýtam sa teda domácich, ako a kde ich nájsť. Dostávam tip na dedinu Xingping. Tam je údajne veľká pravdepodobnosť, že nájdem to, čo hľadám, to kvôli čomu som tu išiel.

Pred tým ako opustím mesto, sa príjemne pobavím na tom, o čom mi hovorili v minulosti mnohí, no nikdy som to zatiaľ nevidel. Čínska toaleta. Na autobusovej stanici ma to nejako tlačí a treba vykonať potrebné opatrenia. Klasický záchod s dierou v zemi (lyžiar) je nič, s týmto čínskym šampiónom. V rade za sebou, je niekoľko malých priestorov, ktoré sú rozdelené stenou vysokou zhruba jeden meter. V nej sa krčí ten, kto to práve „nakladá“ do malého koryta, v ktorom tečie voda. Čiže ak je niekto predo mnou, v smere prúdu tečúcej vody, tak popod mňa z času na čas prekĺzne jeho „materiál“, ktorý zo seba vytlačil. Tu sa nikto na nič nehrá. Ani na súkromie. Ako zistiť, ktorá z toaliet je voľná? Jednoducho. Stačí sa pozrieť, či tam niekto tlačí alebo nie. Nie sú totiž nijako zatvorené.

V malom autobuse som jediný beloch. Som teda akosi automaticky stredobodom pozornosti. Ostatní pasažieri sú evidentne lokálni obyvatelia. Jednoducho a pekne oblečené deti, ktoré sú buď ufúľané alebo im zaschol sopeľ pod nosom skôr, ako ho stihli obliznúť. Ukazujú na mňa prstom a so smiechom pokrikujú „Waiquoren“ (cudzinec). Rodičia ich zo začiatku upozornia, no dlho im to netrvá. Už na mňa ukazujú aj oni a cez štrbavý úsmev ku mne prichádza pozitívna energia.

Tieto momenty mám naozaj rád. Autobus prechádza jednoduchou krajinou, s vysokými a bujne tvarovanými kopcami. Pod nimi sa krčia malé domce, ktoré už svoje najlepšie obdobie zažili zrejme ešte vtedy, keď v Pekingu šéfoval Mao. Má to však svoje čaro a ja sa neviem vynadívať na ten svet, za oknami. Na tú krásu. Na tú Čínu, o ktorej som sa učil na hodinách geografie, ako malý chlapec. Žiadne mrakodrapy, žiadne nákupné centrá, autá, mobily, internet, zhon… Nič len pokoj, rachot z motora starého autobusu a vrava, ktorej nerozumiem.
Som síce na vidieku, no turisticky veľmi dobre známom mieste. Je tu plno domácich turistov. Je tu však relatívne kľud. V porovnaní s predošlým mestom, samozrejme. Číňania patria medzi národ, ktorý sa zrejme stále a neustále musí prekrikovať. Tak to vyzerá aj na uliciach. Je celkom jedno či som v meste ako Guilin alebo kdekoľvek inde. Po niekoľkých týždňoch v Číne to už však úspešne ignorujem.

Nenechaj si újsť ani príspevky z môjho Instagramu. Okrem čerstvých informácií v podobe krátkych videí, fotografií alebo textov, sa tak dozvieš aj zaujímavé tipy, z aktualnej lokality.

Zisťujem, že som na správnom mieste a rybárov je tu možné vidieť skoro ráno alebo večer. Toto je skvelá informácia, a preto viem, že sa tu zdržím trochu dlhšie. V hosteli sa spoznávam so zaujímavými ľuďmi.
Guario, z Dominikánskej Republiky, ktorý cestuje po svete a v tomto hosteli pracuje ako dobrovoľník, na pár týždňov. Stali sa z nás dobrí kamaráti a odvtedy sme sa stretli vo viacerých krajinách. SamSam je dievča z Tibetu, ktoré tu takisto pracuje. Je to úžasne priateľské a milé dievča, ktoré mi veľa povedalo o Tibete. Henry pochádza z Číny, no celý svoj život prežil v Londýne. No a Zao je niekde z Číny. Nepamätám si odkiaľ presne. Spolu sme absolvovali niekoľko výletov, po okolí alebo trávili príjemné chvíle večer, v hosteli. Do dnešného dňa sme spolu všetci v kontakte. Aj preto si myslím, že cestovať sám je nemožné. Vždy sa nájde niekto, koho stretnem a utkvie mi v pamäti.

Rybárov som nakoniec našiel. Cesta do lokality Guilin sa tak naplnila. Bolo to však celkom sklamanie. Áno, na fotkách to všetko vyzerá fajn, no realita bola taká, že to je jeden veľký cirkus pre turistov. Za poplatok príde dedo na loďke a pózuje spolu aj s kormoránmi, ako Naomi Campbell, pred reflektormi.

Opäť sa mi tak potvrdilo to, že nie je podstatný cieľ, ale cesta. Samozrejme, som rád, že som ich našiel a mohol si ich vyfotiť. Bol to jeden z mojich cestovateľských snov. Lenže keď tak nad tým spätne opäť premýšľam, tak omnoho krajšie spomienky mám práve na to, ako sme spolu cestovali s tými ľuďmi z hostela alebo ako sme sa príjemne bavili večer, v hosteli.
Moja dvojmesačná cesta bola takmer na konci. Za tento čas som prešiel krajinami ako Nový Zéland, Tonga, Fidži, Hongkong, Thajsko, Malajzia a Čína. Posledné dni som strávil opäť vo veľkomeste. Čínska metropola Guangzhou je domovom mojich priateľov, s ktorými som sa dlho nevidel. Prečo sa teda nestretnúť opäť?

Zaujala ťa táto časť Číny? Nam mojom blogu o cestovaní si môžeš pozrieť aj ďalšie fotografie. Je ich tam takmer dvadsať. Delí ťa od nich len jeden klik (tu).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Z hry o post generálneho prokurátora nevypadol len Lipšic. Kandidátka sa už črtá

Uchádzači sa môžu do výberu prihlásiť do 9. októbra.

Odborníci porazili Matoviča. Na svadbách bude len 30 ľudí

Nebudem už bojovať za slobodu nezodpovedných ľudí, tvrdí premiér.

Komentár Petra Schutza

Krok do tej istej rieky

Matovič sa musí naučiť diskutovať aj s opozíciou.


Už ste čítali?