reklama

Príbehy ľudí z celého sveta

Po tom, ako ma na jednom rande znásilnil chlapík, s ktorým som si vyšla von, som už v tej krajine dlho nevydržala. Nikto mi nepomohol, ani polícia

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Veľakrát sa ma niekto pýtal, či mi nie je smutno, keď cestujem najmä sám. Avšak to, že nikto nie je so mnou, ešte neznamená to, že mi je smutno. Na každej ceste stretnem niekoho, s kým prehodím pár viet alebo spolu strávime viac času. Záleží na tom, či mám chuť kráčať len so svojimi vlastnými myšlienkami alebo sa o ne s niekým podeliť. Má to svoje výhody aj nevýhody. Tak ako všetko.
Niektorých ľudí, ktorých som na svojich cestách stretol, si pamätám do dnes. Iných vôbec. Záleží na tom, akú stopu vo mne zanechali alebo o čom sme sa rozprávali. Ľudia krížom krážom po celom svete sú rôzni a majú jedinečné príbehy. Ak sa so mnou o ne chcú podeliť, tak si ich vždy veľmi rád vypočujem. Mnoho sa tak môžem naučiť z toho, čo mi povedia.
Práve o tom je tento článok. Dlhodobo zbieram príbehy, ktoré mi rozpovedali viacerí náhodní ľudia, s ktorými sa moje cesty skrížili. Vzájomne sa nikto z nich nepozná, žijú v odlišných krajinách, majú celkom iné hodnoty… No proste sú to všetko celkom odlišní ľudia, ktorí však majú spoločnú jednu vec. Je ňou to, že mi prezradili svoje príbehy, no a ja ich zasa posuniem ďalej. Možno ti nebudú celkom k ničomu. Je tu však aj taká možnosť, že sa pri nich pozastavíš a zamyslíš sa nad tým, že život je možno o niečom celkom inom, ako si si doteraz myslel. Presne aj mne sa toto nejedenkrát stalo, keď som počúval svojich „respondentov“.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Niektoré mená som si vymyslel, aby som aspoň ako tak zamaskoval identitu autorov príbehov. Krajina zostáva pôvodná, aby si si trochu vedel priblížiť mentalitu oblasti, odkiaľ príbeh pochádza. Zamestnanie každého v texte, je vždy na konci príbehu. Urobil som to tak kvôli tomu, aby si nevedel, čo daná osoba robí. Potom ako si prečítaš jednotlivé príbehy ľudí z celého sveta, skús hádať odkiaľ ten človek asi mohol byť. Som zvedavý koľkokrát uhádneš.

Ak radšej počúvaš ako čítaš, tak som nahral celý článok do záznamu. Klikni tu a kľudne si zvyšok textu vypočuj

Vyštudovala som psychológiu a zamestnala sa v nemocnici. Bol to dobrý život a rodičia boli na mňa hrdí. Mňa to však nebavilo. Odmalička som chcela cestovať a spoznávať svet. Jedného dňa som preto dala výpoveď, predala byt a vyrazila na cesty. Vďaka tomu som zažila to, čo nikdy pred tým. Značnú časť som strávila v Paraguaji, kde som pracovala ako robotníčka v konzervárni alebo čašníčka v bare. Po tom, ako ma na jednom rande znásilnil chlapík, s ktorým som si vyšla von, som už v tej krajine dlho nevydržala. Polícia mi nevedela pomôcť, lebo ten týpek bol z vysokopostavenej rodiny, v meste. Preto som sa presunula radšej inam. Stále cestujem a neľutujem svoje rozhodnutie. Práve naopak.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sofia – Doktorka, Belgicko

Milujem svoju prácu a vždy som sa chcela pohybovať tade, kde práve som! Priznám sa, že som to však mala o dosť jednoduchšie ako ktokoľvek iný. Vieš keby som nemala pomoc od svojej rodiny, tak sa mi to zrejme nikdy nepodarí. V mojej rodine majú niektorí členovia vysokopostavených známych, a práve oni mi pomohli dostať sa tam kde som. Som síce šťastná, že mám čo mám, ale viem aká je aj tienistá stránka tohto príbehu. Vidím to veľakrát priamo pred svojimi očami, keď pracujem. Nie vždy stačí mať talent. Práve konexie a peniaze mnohokrát otvárajú cestu tam, kam sa to niekomu nikdy nepodarí.
Žiaľ, aj toto je život v krajine, kde som sa narodila a kde som až dodnes. Ak chcem aj naďalej žiť tento svoj sen, tak musím veľakrát nasledovať to, čo mi „niekto“ prikáže. Bez ohľadu na to, či sa s tým čo i len najmenej stotožňujem alebo nie. Proste dostanem informáciu a musím ju splniť. Inak by som mala problém nie len ja, ale aj tí, čo mi pomohli dostať sa tam kde som. Áno, viem, že to nie je správne, ale skús sa na to pozrieť aj z mojej strany. Ak by som neposlúchala, tak by som zrejme nikdy v živote nerobila to čo ma tak veľmi baví a to čo tak veľmi milujem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Wan – Profesorka umenia, Čína

Obrázok blogu
(zdroj: photoandtraveling.com / Aleš Tvrdý)

Sedím večer na pláži, na ostrove Phi Phi, v Thajsku. Všade okolo mňa sú nejaké párty, takže len držím v ruke svoj nápoj, pozerám na more a počúvam hudbu. V tom sa pri mne zastavia dvaja Indovia okolo 50+
Hneď sme sa dali do reči. Boli takí akýsi nespokojní a pýtam sa ich prečo sa tvária tak zúfalo, veď sú na krásnom mieste a všetko je fajn. Jeden z nich bol menej ostýchavý a povedal mi, prečo sú na tomto ostrove: „Vieš, boli sme na ostrove Phuket. Chceli sme sa zabaviť s krásnymi dievčatami ááá, uhm… ladyboymi. Nič sme tam však nenašli a niekto nám povedal, že máme ísť tu, na Phi Phi. Tak sme tu, ale tu je toho ešte menej ako na Phukete. Ty vyzeráš veľmi dobre, si taký ten týpek, na ktorého baby zrejme rady pozrú. Preto sme sa pri tebe zastavili.
Vieš, my sme obaja biznismeni. Doma, šéfujeme najväčšiemu závodu na export komodity vo svete. Chceli sme si oddýchnuť a zabaviť sa. Lenže sa nám nedarí. Poraď nám. Hovorím im teda, že ich asi nepoteším, lebo na Phi Phi ostrovoch je tých príležitostí naozaj málo. Práve na Phukete to je priam raj pre všetkých, ktorí cestujú za erotikou. Niekto si z nich zrejme urobil dobrý deň, keď ich sem poslal.
Každopádne im odovzdávam aspoň svoje skúsenosti (ak si chceš prečítať ako sa randí v Thajsku a ako to funguje s ladyboymi, tak som napísal dva samostatné články, klik 1, klik 2). Ešte sme sa hodnú chvíľu zhovárali a potom som odišiel. Spýtali sa ma, kam idem. Keď som povedal, že mám rande, tak sme sa všetci spontánne zarehotali a rozlúčili s tým, že keď budem v Indii, tak sa im mám ozvať. Ukážu mi indické ženy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nadi – Riaditeľ predaja grapefruitov, India

Pracoval som na laptope, v bare kambodžského hostela, kde som bol ubytovaný. Keď som skončil, prisadol si ku mne mladší chlapík a prihovoril sa mi. Začal hovoriť o tom, ako sa mu v Kambodži nepáči a všetko je tam zlé. Všetko je drahé, lebo je biely turista a tým pádom sa ho všetci snažia okradnúť alebo na ňom zarobiť. Nechutí mu tam ani jedlo. McDonald mu už lezie hore krkom. Krajina nie je pekná. Je chudobná a špinavá. Ľudia na neho zazerajú. Stále si musí strážiť svoje veci, aby mu nikto nič neukradol. Ide sa z toho všetkého zblázniť…
Ja som z toho dosť zaskočený, lebo som v tejto krajine nikdy nič podobné nezažil. Nechce sa mi však hovoriť mu o mojej skúsenosti. Najmä keď vidím, ako je negatívne naladený. Preto sa ho pýtam len jednu otázku: „Prečo teda nejdeš domov, keď tu je všetko také zlé?“ Jeho odpoveď mi prezradila všetko. Povedal mi len toľko, že nemôže ísť domov, lebo ak by tak urobil, pôjde do väzenia za pašovanie.

Scott – Drogový díler, Austrália

Mala som svoju prácu, do ktorej som pravidelne chodila niekoľko rokov. Raz mi však napadlo, že ma to už nebaví. Chcela som skúsiť iný život. Dala som teda výpoveď a za našetrené peniaze kúpila katamarán, s ktorým sa plavím okolo sveta. Aby som mala stále nejaký príjem, tak v ňom prenajímam jednu izbu turistom. Plavíme sa tak spolu po krajine, kde sa práve nachádzam. Je to príjemná skúsenosť pre nich aj pre mňa, lebo nie som sama a mám sa s kým pozhovárať. Na mori človek veľa ľudí nestretne.
Užívam si to však aj keď práve na palube so mnou nikto nie je. Raz som sa plavila na otvorenom mori, niekde v karibiku. Dostala som chuť zaplávať si. Skočila som teda do vody a užívala si tú pohodu. Krátko na to okolo mňa začali krúžiť delfíny. Celkom blízko. Po chvíli vynorili z vody svoje hlavy a pozerali na mňa celkom z blízka. Napadlo mi, že mi chcú nejako povedať, že vedia čo som zač. Vedia, že som jedna z nich. Vedia, že aj ja som človek a ničím túto planétu.
Keď som sa vrátila naspäť, na loď, tak som sa zaprisahala, že od toho momentu budem robiť všetko pre to, aby som Zem znečisťovala čo najmenej.

Doris – Majiteľka/kapitánka katamaránu, USA

Nenechaj si újsť ani príspevky z môjho Instagramu. Okrem čerstvých informácií v podobe krátkych videí, fotografií alebo textov, sa tak dozvieš aj zaujímavé tipy, z aktualnej lokality.

Už ani neviem ako, ale nejak na internete som našiel zaujímavú stránku. Hneď som im napísal a o pár hodín na to, som už sedel spoločne za jedným stolom, s tým, kto tomu šéfuje. Nedalo mi to a spýtal som sa ako to celé vzniklo. Ako prišiel k tej myšlienke, že bude pomáhať prírode. Nie zadarmo, ale dokonca zo svojich peňazí.
Príjemný chlapík mi odpovedá, že to je jednoduché. Zároveň dodáva: “Vieš, mal som v živote šťastie. Keď som bol mladší, tak som sa rozhodol, že budem podnikať s rybami a rybolovom. Dobre som urobil, lebo sa mi veľmi darilo a myslím, že kľudne môžem povedať, že sa mi stále darí. Nepotreboval som si kupovať stále nové veci alebo jesť drahé jedlá. Mal som však dostatok peňazí na to, aby som ich mohol na niečo použiť. Premýšľal som, čo s nimi. Vtedy sa hovorilo o tom, že práve príroda trpí v dôsledku ľudského správania. No a vtedy to prišlo. Vieš, mne pomohol Boh s tým, že mi daroval úspech v podnikaní.
Chcel som mu to oplatiť tak, že budem dávať pozor na to, čo on nestíha. Rozhodol som sa vybudovať centrum, kde budem pomáhať tomuto svetu aj ja. Preto to robím až dodnes“.

John – Zakladateľ organizácie na záchranu korytnačiek, Indonézia

Vždy si chcela robiť túto prácu? Pýtam sa mladšej kamarátky, ktorá pred pár mesiacmi nastúpila do nového zamestnania. Neodpovedá hneď. Chvíľu premýšľa. Potom váhavo začne.
Vieš, nikdy som o tejto práci nesnívala, ako mnoho mojich kolegov. Keď však prišla ponuka, tak som to chcela skúsiť. Rada cestujem a myslela som si, že toto bude skvelá príležitosť, ako spoznať svet. Najmä v mojej krajine je cestovanie veľmi limitované. Dnes, už viem, že to bola pravda len z časti. Áno, síce veľa cestujem, ale aj veľa pracujem. Potom som unavená a na spoznávanie nových miest už nemám energiu. Väčšinu času prespím v hotelovej izbe alebo presedím v lobby hotela, kde som ubytovaná. Asi starnem, dodáva s hurónskym smiechom.
Pýtam sa jej teda, či sa nebojí počas svojej práce. Predsa len, aj toto zamestnanie má svoje úskalia, ktoré nie sú žiadnym tajomstvom. Hneď odpovedá, že zatiaľ našťastie nezažila nič, čo by jej nahnalo hrôzu. Má rada svoju prácu a neľutuje, že sa rozhodla práve pre toto povolanie. Nehodlá to robiť po zvyšok svojho života, ale teraz je spokojná. Nevie do kedy.

Penny – Letuška, Hongkong

Mal som nočné fotografovanie vysoko v horách. Bol som tam sám a po pár hodinách som si všimol, že neďaleko mňa zastavilo auto (v tejto krajine je najvyššie položená zjadná cesta vo výške 3200m.n.m.). Chcel som sa s niekým pozhovárať, tak som išiel k ceste, zistiť, kto tam je. Bol tam mladší muž, ktorý si rozkladal statív na fotografovanie. Keď som ho pozdravil, tak bol prekvapený. Jednak, že tam je niekto iný okrem neho a jednak, že ten niekto je beloch.
Hneď sme sa dali do reči. Spýtal som sa ho, prečo doma nespí, ako väčšina ostatných ľudí. Povedal mi, že v noci sa lepšie šoféruje, lebo sú prázdne cesty a on môže ísť rýchlejšie. Spýtal som sa ho, či sa nebojí ísť rýchlo. Uškrnul sa a odpovedal, že aj napriek tomu, že má rýchle auto, tak je to stále nuda. Nerozumel som. Spýtal som sa ako to je možné, lebo jeho auto vyzeralo naozaj veľmi dobre. S tým istým úškrnom mi odpovedal, že v jeho práci riadi omnoho rýchlejšie zariadenie. Preto sa v aute nudí a cíti sa ako keby sedel na invalidnom vozíku.

Tony – Pilot vojenskej stíhačky, Taiwan

Bol som v hlavnom meste Nuku’alofa a čakal som, kým mi pripravia auto, ktoré som si prenajal. Sedel tam veľký muž a spontánne sme sa na seba usmiali. Hneď sme sa dali do reči, ako keby sme sa poznali roky. Spýtal som sa ho čo robí. Povedal mi, že má voľno, lebo sa vrátil na pár dní z práce. Hneď ma to zaujalo.
Hovorí mi: „Vieš, čím ďalej, tým je toto remeslo náročnejšie. Kedysi sme vyplávali na oceán a za celý týždeň sme nestretli ani jednu loď. Dnes? Neprejde deň, aby sme nezasahovali. Sme niečo ako stráž na oceáne. Dávame pozor na naše územie, aby nám tu nechodili kradnúť veľké lode, z iných krajín. Niektoré lode sú až z Ázie alebo iných kontinentov. Nechcú loviť svoje zásoby, vo svojich vlastných vodách, a preto chodia k nám. Nedá sa to ustrážiť, lebo je tých pytliakov čoraz viac. Všetci nás oberajú o to, čo patrí nám, lebo vedia, že Tonga je malá krajina s veľkým bohatstvom.“
Pýtam sa teda, ako sa taký oceán stráži. Odpovedá mi, že keď vyplávajú, tak sledujú radar. Ak uvidia neidentifikovateľné plavidlo, tak ho kontaktujú cez vysielačku. Vyzvú posádku, aby opustila územie Tongy. Pytliaci však neodídu, a preto musia ísť za nimi. Keď sú celkom blízko, tak sa väčšinou všetci vyhovárajú, že sa stratili alebo majú pokazený radar. Niektoré lode majú ten istý problém pravidelne, viackrát za mesiac…

Josep – Kapitán lode morskej polície, Tonga

Obrázok blogu
(zdroj: photoandtraveling.com / Aleš Tvrdý)

Pýtam sa ho: Aký najväčší rozdiel je v tvojej práci v porovnaní s tým, čo robia iní? Chvíľu premýšľa a potom mi odpovie: „Dá sa povedať, že robím celkom to isté, ako aj ostatní moji kolegovia. Ten rozdiel vidím najmä v tom, že my máme na palube iný tovar. Výhodou je to, že sa nám tam nikto nepobije, nesťažuje sa na jedlo alebo servis. Takisto nemusíme na nikoho čakať, či sa báť, že niekto bude chcieť urobiť nejaký teroristický útok.
Tienistou stránkou tejto práce je však to, že prichádzame aj o pekné okamihy, ktoré so sebou prináša práca s ľuďmi. Aj napriek tomu, že je mnohokrát ťažká, tak práve vďaka ľudom, sa na tomto svete napísal už nejeden krásny príbeh, ktorý sa koluje až dodnes. Moja práca je kľudnejšia, no zrejme aj nudnejšia. Práve vďaka tomu, koho vozíme. Plné krabice ti moc zážitkov nepovedia.

James – Copilot nákladného lietadla, Taiwan

Prvých desať máme za sebou. Príbehy ľudí z celého sveta budú však čoskoro pokračovať. Mám ešte ďalších desať. Aby článok nebol kilometrový, tak som ho rozdelil na dva. Nič ti neujde. Žiaden strach.
Aby som ťa apsoň trochu namotivoval, tak v tom druhom pokračovaní si prečítaš čo som sa dozvedel od multimilionára z Nemecka, ako šéfuje žena na prepravnej lodi, ako sa dajú „ochočiť“ žraloky, aké to je v aerolíniach po tom, čo im havarovali dve civilné lietadlá plné ľudí alebo sa dozvieš aj to ako to chodí na Slovensku medzi bohatými a tými, ktorí sa len tak tvária. Samozrejme plus ďalšie príbehy ľudí z celého sveta. Stačí ak budeš sledovať aj naďalej svoj obľúbený blog o cestovaní a si v pohode.

Do vtedy, ale aj potom sa maj fajn!

Aleš

Aleš Tvrdý

Aleš Tvrdý

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  109
  •  | 
  • Páči sa:  288x

Už je to niekoľko rokov dozadu, čo som pochopil, že cestovanie ma robí šťastným. Ba dokonca, je to moja vášeň a tá najlepšia škola životom. Neodmysliteľnou súčasťou mojich ciest je aj fotoaparát a práve prostredníctvom svojich záberov sa snažím každému ukázať, že cestovanie je dostupné pre každého. Preto som pred pár rokmi založil cestovateľský blog photoandtraveling.com kde sa snažím podeliť o svoje zážitky a skúsenosti z ciest. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu