Rande pred 15 rokmi alebo dnes

Autor: Aleš Tvrdý | 4.12.2020 o 5:06 | Karma článku: 5,18 | Prečítané:  856x

Tam predsa nemám šancu, lebo to je okresné, ba dokonca krajské mesto. No a keď poviem, že som z Kysúc, tak ma v tej veľkej Žiline kopnú do rici a môžem ísť na vlak domov.

Rande pred 15 rokmi alebo dnes? Ako kto. Zrejme. Pred pár dňami sme boli s kamarátkou (nazvime ju Ivana, nech to je plynulejšie) v kaviarni a nejako sme sa dostali práve k tejto téme. V celku ma to zaujalo, lebo som si vybavil mnoho situácii, ktoré som robil keď som bol mladší. S úsmevom na tvári zisťujem, že mnohé z nich už teraz vôbec nie len nepraktizujem, ale sa nad nimi ani len nezamýšľam. Kamarátka je Taiwanka a prežila celkom iný život ako ja. Neviem povedať koho bol lepší, horší, zaujímavejší, taký či onaký. To je úplne jedno. Obaja sme sa však jednoznačne zhodli na tom, že teraz, keď sme starší, je to randenie celkom lepšie. Zhodli sme sa na tom, že teraz si to omnoho viac užívame bez ohľadu na to ako to vo finále s tým rande dopadne.
Medzi mnou a Ivanou nie je veľký vekový rozdiel. Ona oslávila toto leto 35 rokov a ja? Tiež sa mám fajn. Preto sme sa akosi samovoľne zhodli aj na tom, že budeme mať na tému zrejme podobný pohľad. Akurát s tým, že ona je atraktívna žena a ja som ja. Aleš. Ďalší podstatný rozdiel je aj v tom, že ona randila na Taiwane, kde je celkom iná výchova, ako u nás, na Slovensku, kde som zasa pokúšal šťastie ja.

Ak radšej počúvaš ako čítaš, tak som nahral celý článok do záznamu. Klikni tu a kľudne si zvyšok textu vypočuj

Mám osemnásť rokov a nemám priateľku. Niežeby som o nijaké dievča nemal záujem, ale nejako sa mi to nedarí zladiť. Štúdiu som moc času po škole nevenoval. Len toľko, koľko som musel odsedieť v lavici. Niekedy, teda pravidelne, som si tieto prebdené hodiny skrátil tým, že som do školy proste ani nešiel. Teraz to už kľudne povedať môžem. Nevadí mi, že sa o tom dozvedia rodičia. Vtedy to bolo pre mňa prísne tajomstvo, lebo ak by o tom vedeli, tak by bol doma poriadny cirkus. Aspoň bude možno rodičom jasnejšie, prečo sa mi s tými štúdiami tak nedarilo.
Po škole som svoj čas venoval kamarátom a športu. Pravidelné tréningy plus individuálne športovanie. Lenže už to akosi na mňa išlo a ja som chcel predsa nejakú priateľku. Telefóny, fejsbúky alebo tindre vtedy neboli. Moc dievčat som nepoznal a tie ktoré som poznal, som vylúčil. Hanbil som sa ich. Býval som v malom meste, takže pravdepodobnosť, že zhodou okolností stretnem nejaké nové dievča, bola mizivá. V tomto našom malom meste poznal každý každého a to aj bez gúglu. Musel som teda nejako rozšíriť okruh svojich aktivít. Na susedné mesto som ani nepomyslel. Tam predsa nemám šancu, lebo to je okresné, ba dokonca krajské mesto. No a keď poviem, že som z Kysúc, tak ma v tej veľkej Žiline kopnú do rici a môžem ísť na vlak domov.

Nejako som sa dozvedel, že dievčatá z okolitých dedín chodia do môjho mesta v piatok a sobotu večer. Do baru a na diskoplesku. To je moje ohnisko príležitostí! Lenže tento bravúrny nápad mi akosi škrípe. Nemám peniaze na to, aby som si niečo v tom bare predsa kúpil. Ak bude chcieť nejaký drink aj potenciálna kráska, tak to nevychádza ani omylom. Tak sa aj stalo a ja som stále radšej trávil čas športovaním. To bolo zadarmo.
Dostal som sa do prvého zamestnania a čakal som na prvú výplatu, ako keby mi mali vyplatiť štátne dividendy. Bol rok 2004 a ja som za 180 odpracovaných hodín dostal niečo málo cez 7000 SK. Cítil som sa akoby mi patril celý svet. V mojej mysli som bol jeden z najbohatších ľudí na planéte. Tento pocit ma prešiel o necelý týždeň, keď som mal zasa nulu. Nechápal som ako sa to mohlo stať. Veď som bol čerstvý milionár. Pozitívum bolo aspoň to, že som pracoval v Žiline. Každý deň som stretával nové tváre a mnohé sa mi aj páčili.

Nenechaj si újsť ani príspevky z môjho Instagramu. Okrem čerstvých informácií v podobe krátkych videí, fotografií alebo textov, sa tak dozvieš aj zaujímavé tipy, z aktualnej lokality.

Jeden kamarát mi raz ukázal na atraktívnu ženu. Povedal mi o nej aj to, že ju trochu pozná. Chcel som ju spoznať aj ja. Tak som sa ho viac vypytoval, čo je tá žena zač. Pár dní som ju ešte sledoval a potom to prišlo. Prihovoril som sa jej. Dala sa so mnou do reči. Taký normálny rozhovor medzi zákazníkom a predajcom. Toto sa opakovalo. Rozdiel bol však v tom, že od toho dňa som chodil do práce upravený tak, ako keby som sa mal v daný deň ženiť. Každý jeden vlas, na hlave, mal svoje presné miesto. Kým som sa obliekol, tak som vyskúšal asi všetko, čo bolo v skrini. Myslím naozaj všetko, Takmer som si obliekol aj oblek z prvého svätého prijímania. Bol mi však malý. Hľadal som na sebe aj tie najmenšie nedostatky, aby som ich mohol odstrániť a zabrániť tak pohrome biblických rozmerov. Tenisky mi čistotou žiarili tak, ako Michaelovi Jacksonovi biele ponožky z videoklipu, kde predstavil slávny „Moon walk“. No všetko proste muselo byť viac než dokonalé.

Takto som sa tej dievčine prihováral pravidelne vždy, keď prišla na nákup, kde som pracoval. Raz som to dokonale naplánoval. Pravidelne som si pripravoval otázky a zapisoval si ich, aby som vedel čo sa jej spýtať, keď príde. Dokonca som si plánoval aj jej potenciálne odpovede, aby ma nezaskočila a ja som musel byť pripravený na všetko. Všetko išlo podľa plánu (môjho) a ja som jej kládol vety s otáznikom na konci. Išlo to ako správne odpovede v teste na autoškolu. V mysli som si ich podvedome odškrtával. Presne mi odpovedala to, čo som predpokladal. Takže som vedel, že idem pomaly do finále a spýtam sa či pôjde so mnou niekedy von. Tak sa stalo a vyšlo to. Súhlasila.

Skús si predstaviť, aký cirkus som robil pred prvým rande. To čo bolo dovtedy, kým som sa jej len prihováral v obchode, bolo nič. Vlasy som si nanovo učesal asi stokrát, vyskúšal iné oblečenie aj to, ktoré nebolo moje, ale staršieho brata. Pripravil som kompletný rozhovor, čom sa budeme baviť. Moje otázky, jej odpovede a ešte aj otázky pre ňu, ktoré sa môže spýtať mňa. Lenže prišiel stres. Čo ak bude chcieť niečo jesť alebo piť? Peniaze nie sú problém. Veď som predsa milionár. Lenže to je priestor na to, ako sa poriadne strápniť. Čo ak mi jedlo zabehne. Čo ak si kýchnem s plnými ústami a ona dostane odo mňa plnú dávku požutého jedla so slinami. Čo ak sa mi bude chcieť prdnúť. Čo ak pri jedení alebo pití urobím nejaký divný zvuk. Čo ak vyčerpám všetky svoje aj jej otázky a bude trápne ticho. Čo ak sa bude so mnou nudiť. Čo ak bude chcieť niečo a ja nebudem vedieť čo mám robiť. Do riti, veď ja ani neviem aké sú tie zásady slušného stolovania. Ja to celé poserem. Ona sa na mňa vykašle po 10 minútach nášho stretnutia… Čo ak, čo ak, čo ak…No takto by som mohol pokračovať ešte dlhú dobu.

Dá sa povedať, že moje rande vyzeralo rovnako asi zakaždým. Teraz, keď sa o tom s Ivanou rozprávame, tak sa spolu smejeme, lebo ona bola na tom podobne. Spoločne konštatujeme, akí sme boli hlúpi. Súhlasíme vzájomne aj s tým, že dnešné rande už neberieme tak tragicky ako tomu bolo v mladosti. Viac si to užívame. Myslím pocitovo. Jasné aj teraz sa pred stretnutím upravím, nech som aspoň ako-tak človekom a nie gorilou z pralesa. Namiesto toho, aby som sa sústredil, na každý jeden vlas či drobnosť, ktorú čisto hypoteticky môžem urobiť, sa sústredím na to, aby som strávil príjemný čas s osobou, ktorá je oproti/vedľa mňa.

Namiesto toho, aby som sa zaoberal všetkými tými kravinami, ktoré ma trápili v mladosti, sa radšej spýtam na niečo, čo ma aktuálne zaujíma aj v realite. Nie vždy sa moje otázky stretnú s pochopením, no o to je z toho niekedy väčšia zábava.
Keďže za posledné roky randím v angličtine a tá nie je môj materinský jazyk, ba dokonca ani silná stránka, tak je mnohokrát nezrozumiteľnosť mojich viet, ktoré skladám, taká častá, že sa na tom smejem aj sám.

S Ivanou sa stotožňujeme aj s tým, že dnešné rande je omnoho jednoduchšie, ako tomu bolo v minulosti. Tak ako ľudia, technika, či znalosti, tak aj randenie ide vpred. Dnes len stačí mať múdry telefón, vytvoriť si nejaký profil (mnohým nezáleží na tom, či je reálny alebo nie) a pohodlne prezerať databázu fotografií ľudí, ktorí tam ochotne pridali svoje najlepšie kúsky. Chcú predsa zapôsobiť, tak tam nedajú to, ako vyzerajú po opici v sobotu ráno. Jasné sú aj výnimky. Každý po svojom.
Ako je jednoduchšie hľadať potenciálnu partnerku, tak už je to o niečo zložitejšie nadviazať reálnu konverzáciu. Práve vďaka tomu, že tých správ typu „ahoj, ako sa máš“ ľudia dostávajú zrejme často, treba byť o niečo viac kreatívny. Zrejme. Ale to už je zasa na celkom inú tému.

Ak ťa zaujíma viac zo života na cestách, pozri si môj blog o cestovaní photoandtraveling

Nech sa ti darí v čomkoľvek. Rande, práca, škola, šport, sledovanie mimozemšťanov za mliečnou dráhou…
Hlavne si to uži a maj sa fajn!

Aleš

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prokuratúra chystá oslabenie boja s extrémizmom, ktorý chcela vláda ako prioritu

Samostatné oddelenie špeciálnej prokuratúry má dnes päť ľudí.

Dobré ráno

Dobré ráno: Obvinili Fica, Kotlebu aj Mazureka. Teraz im hrozí zánik

Pripravuje sa reorganizácia prokuratúry.

Komentár Zuzany Kepplovej

Žilinka vykročil ľavou

Rozpustenie Honzovho úradu sa nezdá ako dobrý začiatok perestrojky na prokuratúre.


Už ste čítali?