Budúcnosť je jasná, budúcnosť je tu

Autor: Aleš Tvrdý | 30.12.2020 o 4:53 | Karma článku: 5,92 | Prečítané:  1680x

Tým tlačidlom ma zároveň katapultovala do inej doby. Budúcnosť. Presne tá, na ktorú som pozeral v telke, na VHS kazetách ako malý chlapec a mnohokrát nechápal čo sa deje

Budúcnosť som si predstavoval inak. Chodil som na základnú školu. Boli znamenité deväťdesiate roky. Mnoho ľudí nevedelo čo má po páde predošlého režimu robiť. Mnohí snívali. Keďže som bol veľmi mladý, tak som sa radil k druhej menovanej skupine. Aj ja som samozrejme sníval. Raz prišiel otec domov, s veľkou krabicou. Do dnes si pamätám ako vyzerala. Bol na nej veľký kopec, so zasneženým vrcholom. Vyzeral tak inak. Celkom inak ako všetky kopce, ktoré som dovtedy videl. Vedľa neho bol veľký červený nápis „AIWA“. Ešte tam bol aj obrázok nejakého čierneho obdĺžnika. Pozeral som na to, ako teľa na nové vráta. Ako sa neskôr ukázalo, tak tá krabica celkom zmenila môj život. Teda, konkrétne obsah tej krabice to všetko zmenil. Otec vtedy priniesol domov náš prvý videoprehrávač (VHS kazety).

Ak radšej počúvaš ako čítaš, tak som nahral celý článok do záznamu. Klikni tu a kľudne si zvyšok textu vypočuj

Presuniem sa však k pointe tohto článku. Nechcem písať o tom, aké filmy som pozeral alebo niečo podobné. Prečo však spomínam na toto obdobie? Jednoduché. Práve vďaka videoprehrávaču som videl svoje prvé, americké, sci-fi filmy. Dovtedy som ani len netušil o tom, čo môže človek vymyslieť v budúcnosti. Konečne sa už celkom nenápadne približujem k celému koreňu tohto článku. Budúcnosť. To je to magické slovo. Možno aj kľúčové, ale to by mohlo zmiasť nejakého SEO špecialistu. To netreba.

OK, poďme opäť k téme. Mnoho z tých sci-fi filmov zostane ešte dlho víziou, či nenaplnenou túžbou, ich autorov. Mnohé sú už realitou a niektoré z nich, dokonca aj tie najšialenejšie, sa pomaličky stávajú skutočnými. Každým dňom sme k tomu čoraz viac bližšie.
Je ráno a ja mierim na miesto, kde budem zrejme svedkom toho, čo mala byť ďaleká budúcnosť. Ako malý chlapec, pozerajúci americké sci-fi, som bol v nemom úžase, mnohokrát aj v tranze, keď som na obrazovke videl, ako sa autá premávajú samé. Bez šoférov. Ani som si nedovolil pomyslieť na to, že sa niečo podobné stane realitou a že sa jej aj ja prípadne niekedy dožijem.

Omyl. Dnes ráno mám byť účastníkom jazdy autobusu, ktorý sa šoféruje po ceste sám (Self-driving bus). Nijak extra to neberiem. Zrejme preto, lebo som mal posledné dni dosť hektické a myseľ som mal celkom inde. Prichádzam na vopred dohodnuté miesto a hľadám nejaký futuristický autobus. Ďalší omyl. Stojí tam len autobus, ktorý nevyzerá nijak inak, ako ostatné, jemu podobné. Nastupujem teda do neho a zdravím sa s jeho šoférkou. Za mojim chrbtom sa zatvoria dvere nie len do autobusu, ale aj do časov, na ktoré som bol zvyknutý. Ešte netuším, že tu budem zrejme cestovať v čase. Zatiaľ necítim žiadne vzrušenie či inú emóciu aj preto, lebo tam vidím sedieť človeka, ktorý sedí za volantom tak, ako sedia šoféri autobusov po celom svete. Všetko má zrejme svoj čas…

Hneď dostávam prvé informácie. Najskôr z terminálu došoféruje autobus jeho vodička, na vyhradené miesto, a potom sa spustí „auto pilot“. Stále som pokojný a bez nejakých emócií. Prejdeme dvomi križovatkami a tam šoférka zastaví. Pokojne zatlačí, veľké, červené tlačidlo a zloží ruky z volantu, na svoje kolená. Tým tlačidlom ma zároveň katapultovala do inej doby. Budúcnosť. Presne tá, na ktorú som pozeral v telke, na VHS kazetách.

Autobus „vyhodil“ smerovku a zaradil sa do jazdného pruhu. Sám. Šoférka spokojne sedela v kresla so zloženými rukami, na kolenách. Niečo mi aj rozprávala, ale ja som ju nevnímal. Nechápal som to, čo sa dialo pred mojimi očami. Ten autobus naozaj šoféroval sám. Ak by sa ma vtedy niekto spýtal na moje meno, tak by som zrejme nevedel odpovedať. Viezol som sa v automobile, ktorý sa riadil sám. Blížili sme sa k svetelnej križovatke, na ktorej signalizovalo premávku červené svetlo. Autobus spomalil a pár metrov pred ňou celkom zastavil. Šoférka mala stále ruky na kolenách. Svojich. Na semafore sa zmenilo svetlo na zelené a autobus sa opäť rozbehol. Sám. Nepoznám trasu, kadiaľ pôjdeme, tak len sledujem, čo sa deje. Ďalšou križovatkou prechádza autobus plynule, na zelenú, a pokračuje v jazde. Na ďalšej odbočuje sám a vyberá zákrutu pohodlne. Omnoho jemnejšie, ako niektorí šoféri MHD, kdekoľvek po svete. Skláňam pomyselný klobúk pred týmto manévrom. Ak by som šoféroval ja, tak by som so sebou zobral aj stĺp verejného osvetlenia, semafor, či tie tri psy, ktoré ležali na tráve, vedľa cesty.

Obiehame cyklistu. Nás obiehajú rýchlejšie autá. Ktovie, či tušia, že ich práve míňa budúcnosť? Všetko vyzerá za oknami tak, ako aj v iných autobusoch. Ak by som nevedel, že tento autobus je z budúcnosti, tak si nič nevšimnem. Od samej radosti, nadšenia, zvedavosti a ktovie čoho všetkého ešte, zostávam na palube a absolvujem ďalšie dve jazdy. Spolu teda tri. Počas nich už sa moja eufória značne znormalizuje a vráti na pôvodné hodnoty. Začínam si všímať reálnejšie svet okolo mňa a takisto sa začínam pýtať to, čo mi napadá.

Nenechaj si újsť ani príspevky z môjho Instagramu. Okrem čerstvých informácií v podobe krátkych videí, fotografií alebo textov, sa tak dozvieš aj zaujímavé tipy, z aktualnej lokality.

Tento autobus je stále v testovacom móde. Práve aj preto, je v ňom stále šofér/ka. Na palube je ešte aj jeden inžinier, ktorý monitoruje chod jazdy. Je tam spolu s nami ešte jedna ďalšia žena, ale tá neviem čo tam robila. O nej mi nič nepovedali. Za šoférom sú dve veľké obrazovky, kilometer káblov a ďalšie počítačové zariadenia. To je niečo ako šoférov mozog, vďaka ktorému sa autobus riadi. Na jednej z obrazoviek vidím z horného pohľadu presnú polohu, kde sa nachádzame, spolu so všetkým, čo je na ceste, či v blízkom okolí.

Práve preto je autobus stále v testovacom režime, lebo stále treba vychytať niektoré muchy. Ako laik som si tiež niektoré všimol a na niektoré som sa spýtal. Z vonkajšej strany autobusu sú senzory a kamery, ktoré monitorujú situáciu okolo vozidla. Podľa toho sa vyhodnocujú a zároveň navigujú a riadia autobus. Ak je slnečné počasie, tak je jazda pomerne plynulá. Počas daždivých dní to je trochu zložitejšie, najmä kvôli dažďovým kvapkám a odrazom z mokrej vozovky. Takisto, ak preletí popred autobus, v tesnej blízkosti, vták alebo Marťan v mimo planetárnom zariadení, tak na to senzory reagujú a autobus sa zastaví. Toto treba ešte doladiť. Párkrát sa stalo aj to, že autobus pred križovatkou zabrzdil prudko. Niečo podobné, ako keď som mal prvú jazdu v autoškole a šliapal som na pedále, ako keby som tlačil kapustu do suda. Ak si to nepochopil, tak som tým chcel povedať, že to brzdenie bolo veľmi prudké.

Ak sa počas prejazdu križovatkou zmení svetelná signalizácia zo zelenej, na červenú, tak správanie na ceste sa vyhodnocuje podľa zadných senzorov. V závislosti od toho, ako ďaleko od križovatky sa nachádzajú, sa vozidlo buď zastaví alebo bude pokračovať v jazde.
Autobus má testovací okruh. Je to rovnaká trasa, ktorú kopíruje. Aj počas toho, ako som bol na jeho palube, aj ja, sa stalo niečo, čo inžinieri nevedia rozlúsknuť. Na jednom úseku tejto trasy, vždy presne v tej istej časti, sa autobus začne čudne správať. Namiesto plynulej a priamej jazdy začal písať trajektóriu v tvare písmena „S“. S týmto si stále nevedia dať rady a nerozumujú prečo to vozidlo robí. Väčšinou týmto miestom prechádza autobus plynule, no niekedy proste zblbne a robí slalom, ako Zuzulová na SuperG.

Áno, áno viem, že po cestách už dlhodobo pendlujú autá značky Tesla, ktoré jazdia s auto pilotom, bez nutnosti šoférovania človekom. Toto bola moja prvá skúsenosť s niečím, čo som ako malý chlapec videl vo filmoch z budúcnosti, tak som sa chcel o to podeliť.
Celé to bolo ako z filmu. Sedel som v autobuse, ktorý sa šoféroval sám, ponad hlavu mi presvišťal rýchlovlak a všade naokolo sa predháňajú veľké žeriavy, ktoré ako by sa pretekali v tom, ktorý z nich dokončí vyššiu budovu.

Som v krajine, o ktorej som sa učil to, že patrí medzi rozvojové. No, ak sú všetky rozvojové krajiny také ako táto, tak potom neviem ako nazvať tie, kde sa od predošlého režimu, ktorý skončil pred niečo málo cez tridsať rokov, nepostavila nová nemocnica, škola, múzeum alebo iné podobné zariadenie, ktoré má slúžiť verejnosti a obyvateľom danej krajiny. Prečo to spomínam? Lebo tu, na Taiwane je takýchto budov viac než dosť.

Ďalšie fotografie z jazdy autobusom budúcnosti nájdeš na mojom blogu o cestovaní PHOTOANDTRAVELING.COM
Okrem toho tam nájdeš aj informácie z mnohých krajín, naprieč zemeguľou. Klikni a potešíš ma.

Maj sa fajn a maj pekné dni!

Aleš

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PÍŠE LUBOŠ PALATA

Čo robiť, aby sa Babiš nevrátil ako prezident

Rizikom možnej antibabišovskej vlády je ODS a jej euroskeptické krídlo.

Megalomanské projekty

Príbeh o tom, ako sa z Bratislavy takmer stalo európske Las Vegas

Metropolis zapadol prachom.


Už ste čítali?